Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

#AllForAntigona


Antigona pre činohru je niečo ako Faust pre bábkarov, Luskáčik pre balet, určite je niečo pre operu, Putin pre rusov. Skrátka, najhrávanejšia antická tragédia, ak nie hra vôbec, na svete. Preto niet divu, že sa ocitla aj v minulo-sezónnom dramaturgickom pláne Slovenského národného divadla (cháp sezónu 2017/2018 plnú svetovej klasiky). Na réžiu bol prizvaný Ondrej Spišák, ktorý mal už česť v budove toho národného inscenovať. Inscenácia „Labyrinty a raje Jána Amosa“ mala premiéru 09. 06. 2015. Inscenačný tím (bez hercov) tvoril takmer ten istý ansámbel. No namiesto Andreja Kalinku sa v Antigone o hudbu postarali Jonatan Pastirčák a ...

A najväčšia chyba slovenskej undergroundovej, alternatívnej, nepočúvateľnej, wannabe artovej scény – Katarzia. Tí, ktorí ju nepoznáte, chvála vám. Tí, ktorí ju poznáte, hanba nám. Ucelenú teóriu katarzie vypracoval Aristoteles.
„Katarzia je očistenie, ku ktorému dochádza pod vplyvom otrasnej prudkosti dramatického zážitku, ktorého efekt podnecuje k premýšľaniu a dodatočnému duševnému spracovaniu. Dochádza k prechodnému uvoľneniu sebauvedomenia. Divák sa takmer stotožňuje s hrdinom drámy, preberá jeho pocity a v predstavách aj sám žije v jeho svete. Už nie je viac tým človekom, ktorým býva vo svojich všedných dňoch, táto jeho existencia dočasne zaniká. Pocity hrdinu drámy prenikajú divákom...“
Čiže nič, čo by sa s našou dcérou Evy Pavlíkovej dalo spojiť. Avšak podľa Aristotelovho vnútorného členenia drámy by si skôr zaslúžila volať sa Kríza. Či už stredného veku alebo oblasti, rozoberať to už nie je v mojej kompetencii.

Sofokles napísal Antigonu niekedy medzi krotením dinosaurov a pomalým spoznávaním Zdeny Studenkovej. Samotná Kocúriková mu radila, ako na ňu. Najprv Zdenu pozval na večeru na mamuta, potom odprevadil až k jaskyni. Druhýkrát už ruka v ruke, užívali si spolu Dionýzie...
O nadčasovosti textu nemôžu pochybovať ani tí najväčší nehistorici v parlamente. A obzvlášť v dnešnej dobe, kedy rozmach MeToo komunity „jedé bombý!“ Ale to nie je dôvod na to, aby pri zvolenom inscenačnom kľúči, tvorcovia ani len nepohli jediným riadkom z pôvodného textu. Aktualizácia, dokonca aj lokalizácia (k tej sa ešte veľmi rád ešte vrátim na konci), dopomohli k tomu, aby sa z na oko obyčajného predstavenia stalo zbytočné.

Hlavná postava Antigona, napriek všetkým možným zákazom, pochová svojho brata, ktorý bol považovaný za nepriateľa. A tu nastáva zásadný konflikt hry. Antigona sa prizná a vedie spor so svojim strýkom vládcom Kreónom, ktorý je samoľúby, svalnatý, hlasný a diktátorsky typ (no nečudo, že Koleník). Atď atď, Antigona obetuje samu seba a ľudia naokolo si zrazu uvedomia, čo za vládcu to majú.
Príbeh akejsi rebelky je určite rajcovná pre bársakého tvorcu. Úvodný telefonát v predstavení ukazuje, akým smerom sa teda bude dnešná Antigona uberať. Pre zachovanie pôvodnej antickej drámy sa tak na javisku, okrem Katarzie, objavuje aj zbor, ktorý bol v prvých divadelných hrách rovnocenná postava, ba priam až dejotvorná. Preto je mi otázkou, do akej miery bol potrebný v Spišákovom ponímaní, keď iba bezducho vraveli svoje repliky? To, že mal zbor unizono repliky, okay. To, že sa zbor čudesne a na silu štylizoval iba sem-tam, okay. To, že zbor bez akejkoľvek motivácie tancoval do piesní od Kanye Westa, teda pardón, Katarzie, už tak okay nie je.

„Síl na svete je mnoho, ale nijaká silnejšia ako človek!“ A tu sa dostávame k najväčšej odstredivej sile celého predstavenia. Janko Koleník. Suchý prejav doplnený nezafarbeným krikom a ešte raz doplnený o pantomimickú rannú rozcvičku, ktorá sa nápadne podobala na etudu žiaka LDO na Základnej umeleckej škole. Herec, ktorý má za sebou kvantum ikonických postáv svetovej drámy, ktorý má za sebou roky praxe v onom, národnom. Jeho zlom k dobru vyzerá, nazvime to, jednoducho. Divák čaká celý čas na ten jeden jediný moment – uvedomenie vládcu, že je koko*. A keď už už to uvedomenie samo prichádza, otočí sa na päte a opúšťa sálu únikovým východom, pričom míňa všetkých spiacich v prvom rade. No jo...
Tempo predstavenia je vláčne. Príbeh Antigony poznajú naozaj všetci, preto aj dej, ktorý nie je okrem časovej aktualizácie nijak zaujímavejší od pôvodnej hry, uspáva. Už to vyzerá, že utrpenie sa končí, keď tu zrazu Božidara...

Nejdem sa už viac obúvať do predstavenia, ktoré by som možno sám neurobil lepšie, ale načo sme tu potom my, divadelní kritici, keby sme nemohli písať, čo sa nám nepáči? Možno by sme boli v normálnej práci ako všetci iní ľudia, kto vie. Každopádne otvorene nesúhlasím s vyššie spomenutou lokalizáciou, ku ktorej sa práve vraciam. Preniesť dej na Slovensko v čase, kedy štátom otriasajú spoločenské vzbury a nepokoje. V čase, kedy umreli dvaja mladí ľudia. Príde mi dehonestujúce voči nebohým, aby boli takto populisticky využívaní v prospech tvorcov inscenácie. Aby si divák povedal, toto je hlboké. Takáto pointa je totiž silená a veľmi jednoducho sa dá prekuknúť.


Inscenačný tím:
Réžia: Ondrej Spišák
Dramaturgia: Darina Abrahámová
Scéna: František Lipták
Kostýmy: Katarína Hollá
Hudba: Jonatan Pastirčák, Katarzia
Obsadenie: Monika Potokárová, Dominika Kavaschová, Ján Koleník, Gabriela Dzuríková, Richard Autner, Ondrej Kovaľ, Božidara Turzonovová, Štefan Bučko, Zuzana Kocúriková, Dušan Tarageľ, a iní
Fotografie: snd.sk
Premiéra: 14. 4. 2018, Sála činohry, nová budova SND

Po predstavení pri popolníku, manželský pár. Manžel vraví manželke: „Ty nemôžeš miešať hrušky s jablkami“. A ja som mu súhlasne prikývol...

Hodnotenie redakcie: 0/10

DIVADLO | stály odkaz

Komentáre

Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014