Na svet som prišla začiatkom 80-tych rokov. Bola som tvrdohlavé a vzdorovité dieťa. Intelektom som však vysoko prevyšovala mnoho iných detí. Vďaka tomu a mojej láskavej mame, učiteľke, som sa neskôr výborne ujala na školskej pôde a až po maturitu na gymnáziu som bola premiantkou triedy. Hoci som vždy mala okolo seba pár dobrých kamarátok, chýbala mi partia, s ktorou by som sa mohla naplno vyblázniť. Vždy som cítila, že som iná než väčšina mojich rovesníkov, s hlavou plnou všelijakých starostí a obáv, zásadne vyčnievajúca z radu, trochu rebelantská a dosť prchká. Doma som bola hýčkaná, ale nie veľmi šťastná. Otec bol totiž alkoholik a hoci ma mal rád a nesprával sa ku mne násilnícky, trpela som vedno s mamou jeho nespoľahlivosť, neskoré príchody, hádky a hlavne bezmocnosť nad jeho a tým aj našou biedou. Nakoniec sa upil na smrť...

Moje trápenie začalo v šestnástich, zdanlivo nevinným a u pubertiakov bežným vytláčaním si vyrážok. Vždy sa mi na sebe niečo nepozdávalo. Predtým som si dlho namýšľala, že potrebujem schudnúť, hoci som v skutočnosti mala peknú postavu. Problémy s kožou však zatienili všetko. Najprv som si do krvi štípala a rozorvávala nechtami vyrážky, neskôr som začala používať nástroje. Môj inštrumentár tvoria ihly, špendlíky, nožničky, žiletky. Pred okolím (s výnimkou rodiny) som to roky úspešne tajila, obmedzujúc sa na ramená, plecia a hruď, čo zakrylo vhodne volené oblečenie. S výstrihmi a ramienkami som sa rozlúčila. Neskôr však padla za obeť tvár. Som posiata veľkými jazvami na tvári i na tele. Spočítať sa už nedajú. Stal sa zo mňa presný opak toho, do čoho sa človeka snažia dotlačiť ženské časopisy s usmiatymi modelkami a televízia s reklamou na pleťové krémy.

Ubližovanie si nie je pre mňa zrovna rozkoš, i keď mi poskytuje akési zadosťučinenie. Myšlienky vtedy nie sú podstatné. Je to zvláštny blúznivý stav sústredenia sa na to jediné. Nič už nie je dôležité, ani bolesť nie. To pocity, ktoré tomu predchádzajú sú podstatné: neznesiteľné nutkanie, miestami až hraničiace s fyzickou nevoľnosťou, nástojčivý pocit, že niečo nie je v poriadku a musím to d-o-k-o-n-č-i-ť. Zúrivo umienená nenávisť voči hnisajúcim ranám a tvoriacim sa jazvám. Fatalizmus a bezmocnosť. Obvykle sú u mňa tieto stavy súčasťou predmenštruačného syndrómu. Objavujú sa hlavne vtedy, keď sa mi niečo nedarí alebo keď sa mi do niečoho nechce. Posilňujú ich obavy a očakávania, dokonca i tie radostné. Všetky myšlienky a konanie vtedy nedočkavo smerujú k tomu jednému a som ochotná urobiť hocičo, aby som sa dostala k svojim nástrojom a súkromiu. Robím to, lebo to musím robiť. Mám pocit, že inak explodujem a neviem sa na nič iné sústrediť. Potom mám aspoň chvíľu vytúžený kľud, no s geometricky narastajúcimi výčitkami narastá aj napätie a začarovaný kruh sa uzatvára…Prajem si zomrieť, zahadzujem ciele, vyhýbam sa povinnostiam i ľudom, utiekam sa do spánku, vymýšľam si výhovorky, rezignujem, ľutujem sa a nenávidím zároveň a opäť si zväčšujem rany, čo sa nestíhajú hojiť.

Choroba nepožiera len moje telo a nervy, ale aj čas. Hromadu času. Oddávam sa tomu celé hodiny, v minulosti niekedy celé dni. Počas dobrých období zvládam povinnosti a snažím sa žiť naplno, chtiac si všetko vynahradiť. Počas zlých období si doslova kradnem chvíľky aspoň na to najnevyhnutnejšie a zvyšok nejako odložím. A tak som sa, po niekoľkých pokusoch o samovraždu a dvoch prerušeniach štúdia prehrýzla až k vysokoškolskému diplomu.

Absolvovala som viacero liečení v psychiatrických zariadeniach. Lekári mi diagnostikovali obsedantno-kompulzívnu poruchu (OCD) a hraničnú poruchu osobnosti. Skončila som síce na invalidnom dôchodku, ale vďaka medikamentóznej liečbe zvládam aj zamestnanie v chránenej dielni.