Je jedno, že výsledkom mojich hokusov pokusov je zodraté koleno a noha, ktorá sa mi pravdepodobne bude hojiť ešte velice dlho.

Ujasnime si to, teraz myslím trávu v záhrade, nie tú v podobe jointa. :)

Takže, môžeme pokračovať, keďže vieme, o čom je reč.

Iste si mnohí pamätáte, že na konci minulého leta som upadla do kómy. A svet potom veru nie je gombička. Deň čo deň musím čeliť novým výzvam. A jednou z nich bola tráva.

Sedela (či ležala?) som si na lehátku a pozorovala šantiace decká. Bazén, trampolína, obrovské pieskovisko... A tráva. Od ktorej ma delilo asi 30 cm betónu. A ktorá sa stala mojim cieľom. Chcela som sa jej dotknúť, veď je to takmer rok, čo som po nej kráčala, ležala na nej, brala ju ako samozrejmosť... No ako som sa už presvedčila, nič nie je samozrejmé. Viem, s čím všetkým musím bojovať. A s čím všetkým som bojovala na vozíku.
Každopádne som sa na tú trávu s pomocou iných dostala. Aj slzičku som vyronila, veď kto by nie. Následne sa však začalo tragikomické divadlo pre susedov. Bolo by azda normálne, keby videli po záhrade štvornožkovať malé dieťa, no nie 30 ročnú kofu.
Sranda by bola, keby som mala tak osemdesiat, samozrejme, že tento nápad nebol z mojej hlavy, čítala som o profesorovi po porážke a jeho syn ho pravidelne nechával štvornožkovať po záhrade. Až tým vyvolával vlnu pohoršenia u susedov. :)

Prečo je však kontakt so Zemou taký dôležitý?
Za jedno, sme v priamom kontakte s Matkou Zemou, za druhé, chôdza po tráve (alebo v našom prípade štvornožkovanie) je blahodárne aj pre náš mozog. Nech to akokoľvek komicky znie. :)

Bola by som rada, keby sa na nás nik nepozeral ako na infantilných tupcov, ale aby tento (akýkoľvek) priamy kontakt so Zemou bol niečim normálnym.
A možno aj vy po tom budete môcť povedať: "Po tráve sa nielen chodí, ale aj smeje."