Občas sa uvedomím, nad životom svojim,
že nevidím v ňom žiadnu radosť, úspech
za chrbtom mojim.
A predsa šancu mám, no nič s ňou veru nenarobím
urobiť, to zhotoviť to a aj tak to nezostrojím.

Len nadávam a sťažujem sa
ako ostatným to ide
a ticho hanbím sa, ak niekto zrazu stojí pri mne.

Útok to je obrana moja, jest jediné čo dokážem,
asi to už raz tak bude, nie raz nad tým poplačem.
I keď v hlave napadá mi, nápadov za jednu knihu,
no život dať im nedokážem, niet po nich chýry ani slychu.

Mám pocit, že som lepší,
že dokážem o dosť viac,
no odovzdať sa nič, bez poriadnych prác.
A aj preto len čakám a čakám, čo sa bude diať.

Tí po ktorých nič neostane, stretávam každý deň,
nechcem byť nimi, chcem byť iný, no bez patričných zmien,
keď ma nič nedonúti, opak bude, nech zasype ma zem.
Ak po mne nič nemá ostať, nech teda neostane
ja bude kráčať ďalej životom, čakajúc na neznáme

Chcieť je pekné, no nie je to koláč.
Mal by som byť viac svojmu šťastiu kováč.
A nie vodu kázať, kým víno pijem,
ostatných k práci ťahám a sám doma hnijem.

Nuž nemám právo nariekať, keď nič pre seba nerobím,
chcieť vidieť niečo za nič, keď za seba sa otočím.
Veď plač je ľahší ako snaha, k tomu práca netreba,
niet výsledku, niet uznania, keď žiadna nie je námaha.

Opäť nadávam a sťažujem si
ako ostatným to ide
a ticho hanbím sa, ak opäť niekto stojí pri mne.

Taký je život človeka, čo chce len v jeho hlave,
ničomu sa nevenuje, iba slová samé,
tak radšej zabáva sa, dôležité odkladá a pôžitky spása
a v noci do postele s pocitom, že opäť som nič nedokázal.