Hervé Joncour mu mohol povedať len to, kým bol do chvíle, keď v provincii Fukušima, v meste Širakawa, v miestnosti za dverami z ryžového papiera  jeho pohľad skĺzol na tvár dievčaťa ležiacu v Hara Keiho lone.

-----------------------

Alessandro Baricco v knihe Hodváb nepodvádza vykonštruovanými obrazmi. Jednoduchým jazykom napísal krátky príbeh, ktorým čitateľovi povedal hlavne toto: nepodceňujem ťa. Nedám ti maniacky detailný návod, čo si máš myslieť a čo máš cítiť, pretože si vážim tvoju vlastnú životnú skúsenosť.

A potom nás už necháva, aby sme sa stali 32-ročným obchodníkom s hodvábnikmi Hervé Joncourom. Otec si pre nás vysníval brilantnú vojenskú kariéru, ale my robíme niečo iné. Pracujeme od januára do apríla, kedy cestujeme do Sýrie a Egypta a zvyšok roka odpočívame. Máme pokojné rodinné zázemie, svoj majetok užívame s rozvahou, patríme k ľuďom, ktorí sa radi svojmu životu prizerajú a pokladajú za nevhodné pociťovať túžbu žiť ho. Stretávame Baldabioua, ktorý nám nalinkuje náš osud tak, že 6. októbra 1861 odchádzame do Japonska. Manželka Hélén sa nemusí ničoho báť.

V tomto bode sa príbeh mení na prežívaný a sledovaný. Muž-čitateľ-Hervé Joncour posadnutý krásou cudzieho dievčaťa v Hara Keiho lone a jej odkazom Vráťte sa, lebo umriem štyrikrát podstupuje nebezpečnú cestu do Japonska, žena-čitateľka-Hélén Joncour zostáva vo Francúzsku, ale vie, prečo sa vracia iný a prečo ho jeho posadnutosť ženou, s ktorou nikdy neprehovoril jediné slovo a nikdy sa jej nedotkol, ťahá ako na hodvábnej niti späť do Japonska.

Je to hypnotické rozprávanie, s ktorým si človek zalezie niekam do ticha, aby lepšie vnímal vlny na jazere, ktoré Hervé Joncour chodieva za veterného počasia pozorovať po poslednom návrate z Japonska a šušťanie listu s japonskými znakmi a kľúčom k celému príbehu.

Myslím, že v celej histórii literatúry sa nikomu nepodarilo porozprávať príbeh o mužskej túžbe po cudzej krásnej tajomnej žene a ženskej túžbe stať sa tou ženou s takou intenzitou ako Bariccovi v Hodvábe. Je to jedna z mála kníh, ktorú človek rýchlo prečíta, aby potom o nej pomaly a dlho rozmýšľal. 

Len okrajovo sa v rozprávaní mihne Japonka madame Blanche, majiteľka bordelu v Nîmes.

- Japonka? Ako sa sem dostala?

- Ak od nej niečo chceš, na to sa jej nepýtaj.

To ona prekladá Hervé Joncourovi odkaz od cudzej krásnej ženy v Japonsku Vráťte sa, lebo umriem.

Hervé Joncour vložil lístok do vnútorného vrecka kabáta.

- Ďakujem.

Mierne sa uklonil, potom sa zvrtol, zamieril ku dverám a chystal sa položiť na stôl niekoľko bankoviek.

- Nerobte to.

Hervé Joncour na okamih zaváhal.

- Nehovorím o peniazoch. Hovorím o tej žene. Nerobte to. Neumrie a vy to viete.

Tak si aj čitateľky, ktoré nie sú milujúca Hélén Joncour, v Bariccovom Hodvábe potvrdili, že dávať rady mužským túžbam je zbytočné. A zo všetkých obrazov si najostrejšie zapamätali ten, na ktorom Hara Kei dvíha k ústam šálku čaju a položí otázku, na ktorú nie je presná odpoveď. 

---------------------------------------------

Pozn.: Perex a texty v italiku sú citáciami z knihy Hodváb.