Spomienkovú dobu odšartoval "popísmenku"...Ďakujem. Za to, že mi dodal odvahy. Vrátiť sa k zaprášenej knihe pre  môjho stvoriteľa. Kniha zapadla prchom a zmočila sa od sĺz. Stvoriteľ sa nedočkal. Poďakovania. Snáď si to prečíta teraz spolu s Vami.

Mne sa život s Tebou, ocko môj,  zdá ako rozprávka, tak mi nezazlievaj, keď začnem obyčajnou vetou:…za siedmimi horami a za siedmimi dolinami, bývala na jednej horárni rodinka – otec, mamka a ich štyri deti. Spoločne trávili každodenný život, prežívali deň za dňom, roky za rokmi, pokým život každému nenadelil jeho vlastný smer. Jasné, že s pomocou nás všetkých, veď nie nadarmo sa hovorí, že za všetko si môžeme sami!

Takže vitajte v mojej rozprávke a zoznámte sa s horárovou rodinkou.

V našej rodinke už nepočítali s novým prírastkom, ale keď sa už stalo, tak  „to nejako vychováme“...To boli Tvoje slová, starký, keď si sa dozvedel, že budeš mať v živote ešte jednu starosť. Pevne si dúfal, že sa to tento krát podarí a na svet príde ešte jeden syn, no život Ti nadelil ďalšiu dievku. Čo už s ňou, hádam ju neutopíš ako mača...?!

Bola jeseň a akurát ste chceli vystihnúť dobrý jesenný čas na vyorávanie zemiakov, keď sa mamka začala cítiť horšie ako po iné dni. Veď čas už skoro „nadišiel“, ale keď sa na Čiernom Váhu začali vyberať zemiaky, tak rad – radom, všetkým susedom. Veselo ste zbierali, mamka pripravila na Poľane, kde sme mali roľu, pohostenie pre „pomocníkov“. Vždy bolo zvykom napiecť šišky, čaj a pár pív pre chlapov, pre kočiša, ale aj fľaška s „tuhým“ sa skrývala na dne košíka s jedlom. Slnko pomaly končilo „svoju smenu“, keď sa malé stvoreniatko dralo na tento svet. Rýchlo sa pozháňalo auto a poďme do Mikuláša do pôrodnice. Ledva ste to stihli, čo, taká som bola šikovná?...

Naša rodina sa rozrástla o jedno malinké dievčatko. Drobné a krehké, možno urevané, ale som tu, na svete a teraz Vám dám, čo som sľúbila!!! Dočkali ste sa po piatich rokoch ratolesti a viem, že vychovať ma Vám dalo dosť roboty a hlavne božej trpezlivosti...!

 

Päť rokov oddelilo predposlednú dcérku od poslednej, ktorá sa narodila už do horárne na Čiernom Váhu. Mamka Tonka priviedla na svet mňa – a odznova vypiplala z dojčaťa dieťa, ktoré dokázalo samo behať po okolí a spríjemňovať, ale aj strpčovať život ostatným členom rodiny. (Pozor, už som na svete a všetko vykričím na plné hrdlo …alebo pero?!!). Ako ubiehali roky v tejto rodine, každé z detí sa stávalo samostatnejšie a hlavne „zatúlanejšie“. Preto sa veľakrát ozývalo cez otvorené kuchynské okno, ktoré smerovalo na dvor, mamkine preslávené: „ He- Ma – Viera, kde ste ktorá, doneste mi drevo do kuchyne!“

Potom stačilo len správne sa pohádať a vždy som to bola ja, ktorá to drevo doniesla. Každý z nás by dokázal rozprávať príbehy spojené s mamkou, ale bolo by ich toľko, že by sa patrilo napísať knihu len o nej samej. A povedzte, nezaslúžila by si to?…

... a spoločný život iba začína....