Pred pár dňami by som sa nad tým nezamýšľala, ale prispela som na výstavbu indickej dedinskej nemocnice. Nešlo o dobročinnosť, dostala som za to na oplátku prednášku, ktorá zodpovedala nevysokému vstupnému. Napriek tomu som zauvažovala nad účelom jeho použitia.

Začalo sa to ako od Lasicu&Filipa v pesničke Dostal som pozvánku do Oravského podzámku. Poslal ju kamarát, ktorému ju poslali  kamaráti a že nech idem s ním. Tak som šla. Kamarátovi kamaráti neprišli a dobre urobili.

Dr. Sylvia Mušawar alias sádhví Šántí, Rakúšanka pendlujúca už 30 rokov medzi Európou a Indiou, je sympatická, na ježka vystrihaná vitálna šesťdesiatnička. Zároveň má cit pre marketing. Horu Kailáš (kto chce, tu sú fotografie Matthewa Herschmanna)  používa ako dobrú značku, ktorá pritiahne diváctvo. A keď už ľudia na prednáške sú, nejako pretrpia, že polovica je venovaná výstavbe indickej nemocnice a brutálnemu náboru na finančnú pomoc. Vrátane výzvy, aby miestni členovia polonáboženského klubu Jóga v dennom živote presvedčili svojej babky, nech vytrasú úspory zo štimflí a venujú ich na dobrú vec, čiže na indický vidiecky špitál.  Hľa, rakúsky humor. 

Medzi tridsiatimi účastníkmi bol indický veľvyslanec na Slovensku Mysore Kapanaia Lokeš. Príhovor začal obvyklým India izabiga kantrry, čiže rovnako ako keď tu otváral performanciu tanca Odissi - pričom performovala Američanka Šaron Lowen, čo vyvolalo otázky, esli je pravých Indiek málo, alebo sa hanbia alebo čo - a ďalšie podobné podujatia. Pripomenul, že India je krajina veľkých rozporov, je v nej veľa superboháčov aj extrémna chudoba a že podporiť výstavbu nemocnice je pekné. Zároveň s veľkou hrdosťou zdôraznil, že v roku 2050 bude India vzhľadom na vysokú pôrodnosť najľudnatejšou krajinou na svete a už teraz potrebuje vyšší počet nemocníc orientovaných hlavne na pôrodníctvo a gynekológiu. Yo, Lokeši, raz sa predsa len bude treba rozhodnúť medzi kvalitou a kvantitou. Po príhovore jeho excelencie sme začali tušiť, že hlavnou témou nebude ani tak Kailáš dominujúci na pozvánke, ale to, čo bolo na pozvánke drobným písmom pod čiarou, prípadne vôbec nebolo.

Neviem, prečo nemocnicu nefinancuje významná vrstva indických superboháčov stimulovaná napríklad odpismi z daní, lebo to by bolo treba priznať rozsah indického bordelu. Nikto nevysvetlil vysokú cenu stavby (800 tisíc dolárov) relatívne malej budovy, keď pozemok je zdarma a postaviť v Indii zopár stien nie je nijako extra finančne náročné. Drahé sú lekárske prístroje, to hej, ale reč bola len o stavbe. Tiež je bizarné, že namiesto jednoduchého štvorca či obdĺžnika vyrastá stavebne komplikovaná šesťuholníková nemocnica "v tvare srdcovej čakry", ako sme boli poučení my sprostejší, lebo je to tak dobré a pekné a jógemilé a teda forma zasa raz prečúrala účel. Možno už samotný tvar špitála blahodárne ovplyvní zdravotný stav pacientov, keď bude pokazený USG alebo dôjdu chemikálie v labáku a časom sa zistí, že to USG a biochémia vlastne ani nie sú také dôležité ako čakrovitý duchovný rozmer miesta.

Je mi jasné, že Dr. Sylvii Mušawar výstavba nemocnice, ktorú v rámci pestovania kultu osobnosti pomenovala po svojom guru, odôvodňuje - a to veľmi príjemne, humánne - a hlavne financuje pobiehanie medzi Indiou a Rakúskom a bude ju po dokončení živiť. Je to vlastne niečo podobné ako keď katolícki misionári, absolventi bratislavskej katedry misionaristiky, stavajú špitál svätého Ignáca z Lojoly kdesi v prdeli v Sudáne.

Keď si Dr. Mušawar na budovanie čakrovej hračičky zoženie peniaze, jej vec. Nepredpokladám, že to regiónu prinesie niečo dobré, pretože zníženie detskej úmrtnosti a zvýšenie priemerného veku bude znamenať preľudnenie už aj tak extrémne chudobného vidieka. Ako povedal kamarát, dnes prispeješ na modernú indickú pôrodnicu a o dvadsať rokov máš tých, čo sa tam narodia, tu. Čo v zásade nevadí, kým nie sú kvôli nevzdelanosti na sociálnej podpore, na ktorú musí niekto zarobiť, napríklad ja a nikto mu za to ani nepoďakuje. O vzdelávacom systéme na indickom vidieku škoda reči, odtiaľ technicky vzdelaní a racionálne mysliaci ľudia určite neprídu.

Nech si teda sádhí Šántí stavia kde chce, čo chce, ale považujem za malinký podvod, že finančnú zbierku kamufluje prednáškou o Kailáši. Mne by bolo egál, na aký účel výťažok zo vstupného použije (nakoniec, informovala o tom na pozvánke), ale ak je avizovaná prednáška o Kailáši, má byť prednáška o Kailáši, bez roznežňovania potenciálnych donorov fotografiami smutnookých indických detí. Hentí nábožní jogíni predsa rovnako ako ja vedia, že život je utrpenie, tak prečo skúšajú lacné útoky na emócie. Asi to bude ich nadšením pre srdcovú čakru či čo.

Prednáška sa informačnou hodnotou pre prípadných výletníkov ku Kailášu blížila k nule a úplne ju odrovnalo tlmočenie z rakúskej angličtiny do rakúskej slovenčiny akousi prkenou osobou s naondulovanými vlasmi a príručným frikulínom v obleku obsluhujúcim slajdšou. Bolo fakt, ale fakt strašné a žralo čas.  Povymetali sme so sádhví kláštory pri Manasarovare, dozvedeli sme sa, kde všade vykonala púdžu (musím si zistiť, čo to slovo znamená) a že Kailáš má dve úplne odlišné tváre - Šivu a Šakti a že tam videla Šiva lingam. No to hej, už len kvôli nemu sa oplatí vybehnúť do výšky 5600 metrov.

Napriek drobnému ojebíku a mizernej prednáške bola sádhví Šántí sympatická bezprostednosťou a koniec-koncov aj tým, že táto šesťdesiatročná žena bez vysokohorských skúseností absolvovala khorlo - pútnickú cestu okolo Kailášu, ktorej najvyšší bod presahuje 5600 metrov. A ešte tým, ako sa na otázku očividne pravovernej praktizantky jógy, že či pred odchodom ku Kailášu vykonala 108 neviemčoho (asi nejaká ďalšia dogma) zasmiala a povedala že nie. Že sa namiesto toho nechala komplexne vyšetriť u lekára a zostaviť si plán na tréningy vo fitnes centre. Napriek budovaniu čakrovitého špitála jej teda zdravý rozum nechýba.