Hebrejský pojem pravdy (emet) spôsobuje, že autori sú vo svojich správach oveľa slobodnejší, než moderní historici. Mnohé udalosti sú podané tak, ako ich vtedy súčasníci považovali za správne.

Dnes už máme istotu o tom, že čas od začiatkov ľudstva až po Ježiša, ktorý na základe biblických výpovedí chceli určiť asi za 4 000 rokov, sa nemôže počítať z biblických údajov. Zavraždenie všetkých prvorodených v Egypte počas Veľkej noci (Ex 11-12) sa nám zdá byť nepravdepodobné, lebo táto taká dôležitá udalosť sa nespomína v žiadnych egyptských prameňoch. Zničenie Jericha, ktoré sa pripisuje Jozuovi, sa muselo udiať už dávno predtým. Zázračné obrátenie asýrskeho hlavného mesta Ninive na základe oznámenia proroka Jonáša (Jon 3, 5) sa nikdy neudialo.

Mohli by sme uviesť ďalšie príklady, ktoré ukazujú, aké je problematické, považovať Bibliu za historickú knihu. Existujú rozličné dôvody tohto problému. Už sme poukázali na to, že niektoré texty sú zostavené v takom literárnom druhu, ktorý ani samotný autor nechápal ako zobrazenie historickej skutočnosti. Platí to napr. o knihe proroka Jonáša. V iných prípadoch, ako napr. pri opisovaní odchodu z Egypta, v období osídlenia krajiny a sudcov, spisovatelia, ktorí neboli sami svedkami udalostí, zdramatizovali, vyzdvihli alebo idealizovali staré duchovné dedičstvo Izraela z dlhšieho časového odstupu.

Čo sa nám potom zdá ako zveličovanie, je pre nich prostriedkom, vyjadriť vieru v mocné dejinné konanie Boha. Ako mohol byť starý orientálny obraz sveta korigovateľný rámcom pre platné Božie zjavenie, tak sa stali aj niektoré korigovateľné dejinné zobrazenia Biblie pre Izrael účinným oživením viery, že Boh je Pánom dejín. To všetko však neznamená, že v Biblii neexistuje veľa textov, ktoré sú cenné práve aj z historického hľadiska. V Knihách kráľov máme jednu z najstarších foriem vecného opisu histórie vôbec. Avšak nesmieme historickosť všetkých textov ani potvrdzovať, ani popierať. Každý jednotlivý text treba dôkladne zvažovať a pritom skúmať, čo prináša historikovi a čo ohlasuje veriacemu.

Ostatne, Izraelu treba priznať zmysel pre dejinné súvislosti, čo nenájdeme u žiadneho antického národa. Až viera v Božie pôsobenie v minulosti, prítomnosti aj budúcnosti naučila Izrael, že existujú dejiny. Mnohé iné národy antiky videli v dejinách niečo podobného ako prirodzený beh. Dejiny chápali ako plynutie ročných období, ako stále sa opakujúci kolobeh, pri ktorom sa všetko vracia, čo už tu raz bolo. Naproti tomu Izrael dejiny pochopil ako jedinečný, nezvrátiteľný proces od začiatku do konca. Pohľad na Božie činy v minulosti a jeho prisľúbenia v budúcnosti boli podnetom k tomuto novému "lineárnemu" chápaniu dejín, ktoré dnes zdieľajú už takmer všetky národy. Biblia tak má značný podiel na vývoji moderného uvedomenia.