Bál som sa dotknúť toľkej omračujúcej krehkosti v strachu, že by som ju mohol zboriť jediným dotykom. Pri každom jej výdychu na okamih preniklo slnko skrz kvapôčky potu a zažiarilo ako v drobných úlomkoch diamantov. Každým výdychom prchajúco zablyslo žmurkajúc na mňa.

Nedokázal som od nej odtrhnúť oči. Neviem prečo mi pripomínala hory. Ako som ležal vedľa zdalo sa, že sa rozprestiera kam až oko dovidí. Obrys jej boku sa dvíhal k výškam a padal do údolí, ladne sa vlniac až dostratena. Každým nádychom sa jej krivky zaoblili, vzpínali aby vzápätí klesali späť. Akoby bola vlniacim sa oceánom v čase prílivu. Bola celým svetom v jedinej posteli.

Neodvážil som sa viac dotknúť jej hebkej pokožky. Len som si v pamäti vybavil ten hodvábny, poddajný pocit. Neodvážil som sa dotknúť možno preto, že som vedel, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš.