Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

7. Učiteľkin denník: Ako Wewe pamätá na môjho chrobuľka

      Už sme spolu dávno neboli, od naháňania šarkanov prešlo niečo vyše mesiaca. Zima sa ešte nehlásila o slovo, ale pomaličky mi začínali omŕzať prsty na rukách, aj ten môj raťafák, ktorý kedysi na základnej škole výstižne opísala v slohovej práci moja spolusediaca ako neforemný zemiak.

Chcela som ti ukázať jednu čajovňu, občas tam chodíme so sestrou a je tam príjemne,“ zase ma prekvapila. Dohodli sme sa, že si budeme v súkromí tykať a v škole vykať, pretože už aj tak bolo jej spolužiačkam podozrivé, že sa spolu tak často bavíme na chodbách. Úspešne sme unikali ich spýtavým pohľadom.

Vieš, že som ťa chcela zobrať do nejakej čajovne alebo kaviarne? Len to tu dobre nepoznám, teším sa,“ kráčali sme chodníkmi do miest, ktoré som poznala len z druhej strany ulice.

      Za ten mesiac sme nemali na seba veľa času, zábavné na tom bolo to, že sa mi Wewe (to je jej nová prezývka a ešte má od leta inú – Jozefína Fonfanfrlíková, po zákonitom obrade s mne neznámym, no verím, že láskavýma  statočným mužom) ospravedlňovala, že na mňa nemala čas a pritom som to ja, dospelý človek, ktorému nič časovo nevychádza!

Občas sme si napísali list, taký klasický, na papier, a tak som vedela, že prežila svoju letnú lásku, a že teraz sa v nej rodí nový cit, cit ku mne, ktorý som jej veľmi rada, i keď opatrne, opätovala.

 V októbri som sa dozvedela, že z toľkej lásky, ktorú som v poslednom období cítila, sa pod mojim srdcom zrodil nový život (podľa lekárov sme mali menšiu šancu a začali sme uvažovať nad inými možnosťami).

Druhý človek v poradí, ktorý o tom bezpodmienečne musel vedieť, bola Veronika. Stačilo len naznačiť, vedela hneď, čo jej chcem povedať, zaviazala som ju mlčaním a spolu sme sa tešili, že už na dozore po chodbách nechodíme sami. Uškŕňala sa na mňa a obzerala bruško, či niečo nevidieť, pýtala sa ma, ako sa cítim a vždy ma veľmi milo sprevádzala po chodbách, ktoré mám čoraz menej rada.

Pani učiteľka, vy ste tehotná? Peťa niečo také hovorila..“ zaskočila ma raz otázka od jej spolužiačok v triede. Pozrela som sa na ne a poprela ich podozrenie vyhýbavými slovami:

No raz určite budem, musím ísť k tete doktorke a opýtať sa jej...Potom vám poviem.“

  Trošku ma mrzelo, že bol náš sľub mlčania porušený, no Peťa bola jej najlepšia kamarátka, mohli ich niekde pri rozprávaní počuť, nerobila som z toho veľkú tragédiu. A týmto klebetným a rozmaznaným dievčatám som to tajomstvo nechcela prezradiť.  

Už sme tu, pôjdem sa pozrieť dozadu, je tam také sedenie na vankúšoch,“ šla omrknúť situation a ja som sa zatiaľ vyzliekala.

Sú tam ľudia, tak zostaneme asi tu vpredu,“ navrhla a mne to nevadilo, bolo to veľmi útulné miesto a pekne voňalo, na stenách viseli gobelíny, rôzne obrazce, keramika a dokonca aj okná boli pomaľované. Páčilo sa mi tam.

Chcela som ti len povedať, že mi nevadí, ak o tom tajomstve vie aj Peťa, keby som si mala vybrať druhú osobu, ktorej by som to povedala, bola by to určite ona, nemusíš sa báť,“ snažila som sa vyriešiť jediný problém, ktorý plával vo vzduchu a mala som ho na srdci.

Ale ja som to nikomu nepovedala, neviem, odkiaľ to majú,“ snažila sa mi vysvetliť.

Joj, tak potom prepáč, myslela som si, že...mala som sa ťa najskôr spýtať,“ bolo mi ľúto, že som ju osvedčila z porušenia nášho sľubu skôr, ako som sa jej opýtala na to, ako sa veci majú.

To nevadí,“ láskavo povedala.

Tak som rozmýšľala, že o tebe veľa neviem. Aké máš obľúbené jedlo, knihu, farbu, film, pesničku?“ znovu ma zaskočila prúdom otázok, ktoré boli také jednoduché, len som na ne hneď nevedela odpovedať, pretože vo svojom živote nemám nič definitívne a snažím sa neviazať na konkrétne veci.

  Rozprávali sme sa o chrobuľkovi, tak volám moje malé. Zaujímalo ju, aké mená sa mi páčia, či by som chcela skôr dievča alebo chlapčeka, čo by chcela mať ona a koľko detí, nejakou zvláštnou okľukou sme sa dostali aj k definícii úsmevu, možno preto, že sme sa neprestávali smiať a prezradila mi niekoľko citátov o úsmeve, ktoré sa jej páčia, napríklad aj tento: „Po tráve sa nechodí, ale usmieva!“ :D Prišli na reč aj triedne lásky, kto je do koho a kto do nej,  že sú to veci, o ktorých sa s mamou nemôže rozprávať a pri mne sa vôbec nebojí. Posledné slová ma trošku prekvapili a premýšľala som o nich celú cestu domov.

      Chystala sa na recitačnú súťaž, tentokrát jej učiteľka dramatického krúžku vybrala rozprávku o námorníkovi a loďke. Snažila sa mi cestou domov vysvetliť pointu toho príbehu, ktorá spočívala v tom, že niekedy sa cítime v bezpečí práve vtedy, keď cítime, že nás niekto vedie. No to musí asi každý prežiť aj ošiaľ slobody a trochu sa doráňať, aby to pochopil. Ona mala len jedenásť a každé jej slovo, myšlienka boli hodné zamyslenia. Neskutočné.

      Pred drevenou bránkou ma ešte zastavila, bolo už šero a mala pre mňa ďalší darček, ktorý doma zabudla. Čo som jej doniesla ja, je v tomto momente úplne nepodstatné. Vbehla do vnútra a vyniesla mi mikulášsku taštičku. Vo vnútri sa skrýval dlhočizný farebný šál a staršia knižka „Čakáme dieťatko“. Veľmi ma potešili, fakt, že myslí na chrobuľka, na nás...ach!

Ďakujem Veronika, to je perfektné, hneď ako prídem domov, prelistujeme si ju s Peťom, ďakujem, si môj pokladík,“ neustávalo moje nadšenie. Vtom vykukla spoza dverí jej mamina a volala ma dnu na návštevu. Nikam som sa neponáhľala, no mala som taký nepríjemný pocit, že mi viac šťastia neprináleží. Že by som nemala chcieť viac a zasahovať do ich príbytku. Mama zašla dnu a my sme sa rozlúčili.

Môžem ťa objať?“ opýtala sa ma.

Pravdaže!“ silno ma objala a ja ju, bolo to opatrné objatie, aj keď ich mám veľmi rada, bojím sa ich a neviem, kedy sú vhodné a kedy už nežiadané. Nastal taký zvláštny moment, kedy sme boli ku sebe veľmi blízko, dali sme si bozk na líčko, trošku nesmelo a prchko, pretože pritom sme tuším tvárami do seba narazili. Bol to jeden z najsilnejších pocitov, aké som dovtedy zažila.

  S manželom sme si ešte v ten večer prelistovali celú knižku, stranu za stranou, náš chrobuľko rástol a videli sme, ako asi vyzerá.

  Až teraz som sa skutočne začala tešiť na toho malého človiečika vo mne. Vďaka nej. 
© Dionea
 

 
 
 
 
 


SERIÁLY | stály odkaz

Komentáre

  1. Diuška, Wewe je správne dievčatko,
    cítim z Tvojich riadkov, že to dievčatko Ťa dobíja energiou..a mňa tiež, krásne vieš podať tak neobyčajne obyčajné chvíľky..:-))
    Chrobuľkovi sa lepšia mamina ani nemohla pritrafiť, bude to šťastné dieťa... :-)) drž sa Diuška...:-)
    publikované: 20.01.2009 09:21:20 | autor: z-a-r-a (e-mail, web, autorizovaný)
  2. tolko lasky
    az sem prekypuje. :) tak jemne podane. diuska, wewe a chrobuliacik a peto a vsetci naokolo z nej mozu cerpat a bude jej stale dost, zda sa mi, ze neubuda :) *)
    publikované: 20.01.2009 12:44:23 | autor: kordelia (e-mail, web, neautorizovaný)
  3. A aký bol čaj? ((-:
    publikované: 20.01.2009 13:43:29 | autor: lasky (e-mail, web, autorizovaný)
  4. kuk :)
    zaruš, ach, ani nevieš, ako veľmi chcem, aby bolo šťastné...Wewe je veru neobyčajné dievčatko, v dramatickom krúžku, do ktorého sa snažím zamiešať kolegyni, chcú deti nacvičovať rozprávku o škriatkovi Bukvovi :) nemám žiadne skúsenosti s divadlom, okrem toho, že sa naň rada dívam, ale chcem byť pri tom a hádaj, kto tam chodí? :)) spočiatku boli len cca traja a Wewe doň vtiahla aj ostatných, veľmi sa teším :)

    kordélia :) neubúda, musí jej byť dostatok na to, aby sa chrobuľko chcel narodiť...a som rada, že to, čo som prežívala s Wewe, cítite aj vy :)

    lasky, jooooj, čajík bol supiš, už sme tam boli dvakrát a ja mám čaje veľmi rada, skôr čierne a zelené :) a na druhom posedení sme boli tri a ochutnávali z čajov navzájom :)) o tom až nabudúce ;)

    pekný dník všetkým a ďakujem za komentáre :)
    publikované: 20.01.2009 14:34:59 | autor: dionea (e-mail, web, autorizovaný)
  5. :-)))
    No a čo tie mená..... ?
    publikované: 20.01.2009 17:23:40 | autor: snezka (e-mail, web, neautorizovaný)
  6. ahojček snežka :)
    tak to je celý rad mien :)) mne sa páči Oliver a Sára :) ale muž by chcel Simonku a Šimonka :)) alebo Soničku, Sašenku a pod. ešte sa mi páčia Terezka, Rebeka, Laura, Barborka, Jakub, Dávid a tak :)) ktovie, čo to bude nakoniec? heh
    publikované: 20.01.2009 18:00:11 | autor: dionea (e-mail, web, autorizovaný)
  7. a čo vám? aké sa páčia?
    aj deti v prime mi chcú vyberať mená :))
    publikované: 20.01.2009 18:00:40 | autor: dionea (e-mail, web, autorizovaný)
  8. :-))
    Ja sa prikláňam k Jakubkovi, Samkovi, Lucke, Terezke a Barborke...
    publikované: 20.01.2009 18:39:46 | autor: snezka (e-mail, web, neautorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014