Prezliekla sa do čistého trička a v kuchyni zručne pripravila voňavé kakao. Na tanierik nasypala aspoň zopár píškót, keď už nechce nič jesť.

     Napadlo jej, že keď konečne začínala byť zmierená s ich rozchodom, tak jej znovu vojde do života a znovu otočí svet hore nohami. Ale vedela, že jej svet teraz nie je dôležitý.

     Vyšiel z kúpeľne, zabalený do veľkej teplej osušky. Znovu sa triasol na celom tele.
     "Horúca sprcha bola fajn, ale mám pocit, že po dnešnej mrazivej noci v krajine snehových závejov sa už nikdy neroztopím a nezohrejem. A už nikdy nijako nezmyjem stopu, ktorú mi dnes osud navždy zaznačil do života," - do očí mu opäť vstúpili slzy.
     Práve mu podávala tričko a ruka jej znehybnela na pol ceste, keď si uvedomila, že začal rozprávať o tom, ako strávil mrazivú noc  na ceste - pravdepodobne v kalamite, o ktorej toľko počula z rádia aj televízie.
     "Obleč si to, nedávno som ho našla medzi mojimi vecami ... a odložila som ho. Poď si do postele vypiť to kakao, kým je horúce. A povedz mi teda, čo sa stalo, pretože to, čo si naznačil, znie dosť hrozne ... noc v mraze je asi len zlomok všetkého, že?"
     Prikývol, obliekol si svoje dávno stratené farebné tričko a prešiel do spálne. Pozerala, ako sa snaží zabaliť si uzimené telo čo najtesnejšie do paplóna.

     V oboch rukách držal šálku s kakaom a horúcu paru z nápoja si nechal prúdiť do unavenej tváre. Sadla si oproti nemu na voľnú stranu postele a chvíľu ho mlčky sledovala. Potichu sa ozvala:
     "Takže ty si v tej včerajšej kalamite zostal visieť niekde na ceste?"
     "Áno, aj to. Ráno som musel ísť do Bratislavy na závod. Asi si pamätáš, že v piatok mávame pracovné stretnutia stavbyvedúcich. A na tej stavbe, čo som nedávno prevzal, je toľko problémov, že som tú poradu nemohol odignorovať iba kvôli počasiu. Hoci už ráno sa dalo tušiť, že to nebude žiadna sranda. Ale vtedy sa tá cesta ešte dala zvládnuť," - odložil prázdnu šálku a snažil sa ešte tesnejšie zavinúť do perín.
     Priniesla deku a prikryla ho aj tou.
     "Je ti už trošku lepšie?" - spýtala sa a premýšľala, čo by mu ešte pomohlo.
    "Áno, ale nemohla by si si ľahnúť ku mne? Túto noc som si tisíckrát predstavil teplo tvojho objatia a prišiel som na to, aký som bol odporný. Chcel by som to napraviť, skôr než ti dopoviem to ostatné. Takže ... môžeš si ľahnúť ku mne, odpustiť mi?"
     "Nemám ti čo odpúšťať, nehnevám sa a nič ti nevyčítam," povedala so sklopeným zrakom. Potom pozrela naňho a vkĺzla pod prikrývky vedľa jeho tela. Svojimi nohami prekryla tie jeho a rukou ho objala cez prsia. Pritiahol si ju k sebe a chvíľu obaja vnímali dotyk svojich tiel, vzájomné odovzdávanie a prijímanie tepla.

     "Dopovieš mi to?" - spýtala sa, keď chvíľu mlčky ležali a vnímali iba prítomnosť toho druhého.
     "Cestou späť som sa pravou stranou auta dostal do záveja. Pravé okno som mal okamžite zasypané snehom, takže som nič nevidel. Napriek tomu som išiel ďalej, pretože som vedel, že za mnou sú ďalšie autá. Hoci išli pomaly, keby som zastavil, nemuseli by to ubrzdiť ... dostali by šmyk ... Lenže po niekoľkých metroch sa mi sneh začal sypať aj  na predné sklo. Nie trochu snehu, ale také kvantum, že stierače ho nevládali odhrnúť a prestali pracovať. Celé sklo bolo okamžite zasypané a už som nevidel vôbec. Musel som zastaviť. Hoci som sa do toho záveja dostal najmä preto, že som chcel na úzkej ceste nechať dosť priestoru protiidúcemu autu, neprešlo ani ono. Dopadlo podobne ako ja, s tým rozdielom, že autá za mnou to ubrzdili, ale za ním nie," - cítila, ako jej zovrel ruku a takmer nečujne dopovedal: 
     "V tom aute oproti bol muž so štvorročným synom, ktorý nebol nijako pripútaný ... do vodiča za ním narazili tri ďalšie autá a on silno narazil do tohto auta s chlapčekom vzadu. Neprežil to ... a čo je horšie, zomrel asi hodinu po tom náraze ... v hrozných bolestiach ... lekári sa tam nemohli dostať a hoci v jednom z áut bol nejaký lekár, nemohol mu veľmi pomôcť. Ten chlapec potreboval ošetrenie v nemocnici a teplo ... proste, bolo to hrozné ... potom zomrel, ale nič sa nedialo, nebola tam záchranka, ani polícia, pretože sa tam stále nemohli dostať ... navyše sa mi vybil telefón a ... to bola ešte len celá hrozná noc pred nami.

     "Zomrel ešte niekto?" - spýtala sa potichu.
    "Našťastie nie, no kým sa k nám dostali a pomohli nám ... boli to nekonečné hodiny v zime, v noci, na ceste, ktorá nikam neviedla ... bál som sa, že tam zošaliem. Myslím, že aj ostatní sa cítili rovnako. Otec toho chlapčeka bol úplne mimo, keď zomrel, zobral jeho telo a rozbehol sa s ním do poľa ... našťastie tam bolo veľa snehu a zachvíľu klesol aj s chlapcovým telom doňho..."

     Zmĺkol, ďalej nedokázal rozprávať. Keď sa trochu upokojil, rozhodla, že sa musí aspoň trochu najesť a potom si pospať. Odmietal, presvedčila ho až tým, že mu zohriala jeho obľúbené rizoto s trochou mäsa a množstvom zeleniny. Predým ho prinútila zjesť niekoľko lyžíc horúcej polievky. Aj rizoto viac rozbabral, než zjedol ... no zaspával od únavy a tak ho prestala nútiť. 

Predchádzajúce:                                                     Štipka poézie:

- Krehkosť pavučín (I.)                                            - Jedno z vyznaní
- Dnes                                                                   - V behu dní
- Tajomstvá                                                           
- Ako je to so šťastím v živote                                  
- Prepadnutá
- Krehkosť rána