Toľko rokov v službách jeho Veličenstva Arcemisa zanechalo na desiatnikovi Formulovi nezmazateľné rany. Trpelo telo, trpela duša. Ako mladý, neskúsený vojak nastúpil do služby vlasti a sled udalostí z neho vytesal silného a vyrovnaného muža. Rovnováha prichádza prineskoro. Vojaci pripravení na boj, odhodlaní položiť život v čestnom súboji sú zavretí za múrmi kasárni a miesto, aby boli v zbrani a v poli, je ich trpezlivosť skúšaná nezmyselnými rozkazmi na cvičisku. Počas dlhej služby okúsili veľa zmien, zabudli veľa mien, zažili slávu aj poníženie. Z kedysi veľkého vojska sa časom stala hŕstka odpadlíkov bez zbrane. Bájne armádne kone predali do Transilvánie, kde na nich jazdia sedliaci a obrábajú obschnutú neúrodnú zem. Vojakov nechali dni a noci pochodovať v chabom odeve, vystavených nepriazni počasia. Obmedzená schopnosť velenia predvídať budúce udalosti, slabý prídel jedla a riedeného vína poznačil morálku vojska. Jediný kto vedel, že sýty vojak je aj oddaný bojovník, bol šialený komander Guáno. O nič vyšší ako jeho vzrast, nebol ani jeho intelekt, ale vojakove nasadenie v reálnom boji vedel dostatočne oceniť zvýšenými mesačnými dávkami a občasným potlapkaním po brnení. Nezniesol však statného germánskeho vojaka Franza. Nevedel vystáť jeho výsmešné správanie a vlažný postoj k vojenskej službe jeho Veličenstva. Avšak obor Franz ustál všetky protivenstvá a naprieky krpatého veliteľa a vydržal v službe do príchodu nového komandanta a ešte oveľa dlhšie. Guáno bol preložený do slnečnej Katalánie, zanechal po sebe len zmätok, ale nakoniec sa po ňom zľahla zem a utíchli aj šialené ozveny jeho výkrikov. Prišla fatamorgána, oáza plná nádeje. Už z diaľky napojila smädných pocestných láskou a porozumením. Avšak zblízka to bola len vyschnutá plesnivá studňa. Zbabelý veliteľ Clausulus. Duševná porucha bránila rozumu zdravo uvažovať a tak sa do vedenia mužstva nestaral, nerozumel mu. Denné hlásenia o stave vojska a plánoch zakázal a utiahol sa do úzadia a bál sa o seba a svoje bezpečné miesto schované pred zrakmi a hnátami tých, čo by mu chceli ublížiť, alebo podať správu. Hoc aj dobrú. Nad strašpytlom držal ochrannú ruku vicekomandér s rozhodovacími právomocami, ktorý podliehal už iba jeho Svätosti Arcemisovi. Najlepšieho priateľa mu robil brechajúci a hryzajúci pes, ktorého karikatúra človeka akým Clausulus bez pochýb bol, privodilo robiť šialenené veci. Nezniesol slabosť a trestal ju pohŕdaním. Zlé rozhodnutia velenia, nezmyselné vojnové previerky, hlúpe a nesplniteľné rozkazy a namáhavé cvičenia mali za ciel oslabiť kamarátske vzťahy mužstva. Nepodarilo sa a tak Clausulus dal zbabelo popraviť najodvážnejších bojovníkov. Rytierov, čo mali vplyv na vojsko a utužovali jeho celistvosť. Súdržnosť, toho sa velenie bojí najviac. Najschopnejšieho z nich Metodusa odlákali podlou lsťou do prístavu, kde bol pred očami svojich verných popravený. Iných sa zbavovali v tichosti. S príchodom nového dňa už nestáli v pozore nastúpení na rannom sčítaní vojska. Zmizli. Rady redli a smutneli. Ostali už len bojazliví, prostoduchí, alebo tí nezlomí a odolní s bradou silno pritlačenou k hrudi. Besný slintajúci Dingo si na mramorových zásadach Metodusom zoceleného mužstva vylámal zuby a už len šteká. Občas sa vybehne vyvenčiť von z tábora označkovať páchnucím močom vonkajšie múry, drevené vráta do kasárni a prázdne strielne. Prišlo osudné nočné cvičenie, ktoré sa premenilo na vzburu. Ohnivé peklo v srdciach preživších prinútilo Clausulusa zastrčiť sa hlbšie do svojej katakomby. Neunikol a súdok horiacej smoly dopadol do temnice s obilím, kde sa skrýval tento zbabelec. Nahromadené zásoby nerozdaných potravín zachvátili plamene a nesmelému veliteľovi povolili črevá. V rohu kutice nechal po sebe smradľavú spomienku na seba a svoje bojazlivé činy a utiekol s obhoreným kabátom do tmy. Ešte dva mesiace jeho pozostatky otravovali vzduch v kasárňach a jedovaté výpary otrávili Franzovho somárika, na ktorom hliadkoval na hranici. Nakoniec boli novým komanderom záškodné zbytky hodené za hradby. Občas, za nepekného počasia, keď sa vietor oprie do základov a preplazí múry, zavanie smradľavý vánok do ubytovní a na pár chvíľ znepríjemní vojakom službu. Jeho vysedené miesto v kúte strachu nahradil slovanizovaný komandér Marcius Defičentis. Piemontské korene zanechali stopy na jeho priezvisku aj na jeho neuváženom rozhodovaní hneď v prvých dňoch vo veliteľskom stane. Tento trójsky komander podstrčený priamo z vlastných rád so skvelým odporúčaním posrana, má za úlohu dokončiť to, čo nikto z jeho predchodcov nedokázal. Jeho hrôzostrašným poslaním je zbaviť sa tých, čo ostali, zrúcať stany a vypáliť kasárne do tla, aby ostala len dymiaca a naničhodná zem. Správa sa rozšírila ako mor. Táto nová vedomosť mužstvo ešte viac zomkla k sebe. Dokonca aj pĺznucí pes sa stal osožným a z času na čas vyštekol smerom na komandera. Vedúcimi aktérmi puču boli Franz, Lucien, Fábio, Ramon a Formulus. Sabotovali rozkazy nahlúpleho komandéra, podkopávali jeho pozíciu a zosmiešňovali jeho konania. Na ich vonkajšom správaní však nebolo vidieť nič, iba pokoru a oddanosť službe. No v ich srdciach tlel hnev a túžba po pomste. V noci z piatka na sobotu, keď sa pripravovali odchody posádky Cologne sa skupina priateľov priplazila ku hradbám, preliezla kedysi mocné múry tábora a zmizli do noci. Ochromili tak chod armády a stali sa z nich dezertéri, ktorých sa ujali iné mocnejšie a vyspelejšie krajiny. Sú roztrúsení po celom svete, slobodní, cenení a štastní. Mocný Arcemis, ktorému sa doniesla správa o Defičentisovom neschopnom velení, ho za jeho podlé činy obesil a nechal hniť na slnku. Jeho páchnuce telo sa ešte dlho hojdalo vo vetre pri latrínach vojska, až kým ho migrujúce vtáky neozobali a malá vybielená kostra slúžila ako výstraha pre budúcich mudrlantov.