Monika mala o Mareka obavy. Neozval sa jej už dosť dlho na to,aby ich začala mať. Dlho premýšľala nad tým,či mu zavolá sama,alebo je to hlúpe. Nebola si istá jeho reakciou a bála sa to riskovať. Bála sa riskovať jeho odmietnutie. Sťažka si vzdychla a nazrela do rúry na svoje dielo. Koláč krásne ružovel a rástol. -Mamka sa iste poteší. - pomyslela si Monika a usmiala sa pri predstave prekvapenia svojej mamy. Najprv koláč a potom tá jobová správa.

Monika práve dokončovala koláčik,keď zazvonil zvonček pri dverách. Potešená s úsmevom na tvári doširoka otvorila dvere. Návšteva ju prekvapila.
- Ahoj Monika - Marek sa nahol a pobozkal Moniku na obe líca.
- Ahoj - opätovala mu bozky Monika - Neuveríš,ale práve som na teba myslela. Neozval si sa. Mala som obavy.
- Monika. Potrebujem tvoju pomoc. Môžeš ísť so mnou do Brna? - opýtal sa naliehavo a rukou jej pohladkal rastúce bruško.
- Do Brna? Prečo do Brna? Na ako dlho? Čo sa vlastne deje? - Monika odpovedala záplavou otázok.
- Poď.. sadneme si. Všetko ti vyrozrpávam - povedal Marek a chytil Moniku za ruku vedúc ju do obývačky k sedačke.
- Počkaj. Idem uvariť kávu. Zdá sa,že ju budeme potrebovať. Či niečo ostrejšie? - opýtala sa Monika a na tvári sa jej zračil strach.
- Tak dobre. Sadneme si do kuchyne. Ty uvaríš kávu a ja ti to zatiaľ vyrozprávam. - súhlasil Marek a sadol si za kuchynský stôl.
- Tak spusť. Zvedavá som. - povedala Monika a vzala do rúk varnú konvicu.
- Monika. Musím do Brna nájsť svoje dieťa. Ivana nebola na potrat. Dala ho na adopciu. - Marek to zo seba vysypal jedným dychom. Monika sa od prekvapenia zasekla.
- Nebola na potrat? Vaše dieťa žije? - zopakovala otázku.
- Áno. Žije. Zabila ho len v sebe,aby s tým dokázala žiť. No a porodila ho v Brne. Nevie ani jeho pohlavie ani kam ho z pôrodnice dali. Mám len dátum narodenia. - povedal Marek. - Musím ísť tam..
- Chceš ho nájsť? - Monikine prekvapenie nabralo na sile. - Čo chceš vlastne urobiť? Prísť po rokoch do rodiny a povedať rodičom "vaše dieťa je moje?".
- Niee.. isteže toto nechcem. Chcem sa len presvedčiť,či je v poriadku. Či sa má dobre. A .. či sa na mňa aspoň trošku podobá. Chcem ho vidieť. - Marekovi sa v očiach zaleskli slzy.
- Marek.. Preboha.. Toto je ako z filmu. - povedala Monika a kvokla si k Marekovým nohám. Objala ho okolo pásu a hlavu mu zložila do lona. Chcela mu takto vliať silu. Silu na prekonanie všetkého toho,čo ho ešte čaká.
Marek ju pohladil po vlasoch a ticho sa opýtal.
- Tak pôjdeš so mnou?
- Áno.. Pôjdem. Len si potrebujem niečo zariadiť. Kedy chceš ísť?
- Zajtra ti to vyhovuje? - Marekov pohľad naliehal.
Monika prikývnutím súhlasila.

Konvica už dávno dovarila vodu a Monika stále kvočala pri Marekovi s hlavou na jeho kolenách. Kvočala tam až kým nezazvonil zvonček. Vtedy zťažka vstala a šla otvoriť.


Cestičky života