Moju chabo brániacu sa telesnú schránku zdrapli dvaja zriadenci v bielych plášťoch. To bol môj začiatok konca, tu sa nedalo kliknúť myškou, ani zmeniť heslo. Napriek tomu myslela som len na jedno. Akonáhle sa odtiaľ dostanem, hneď o tom napíšem niekoľko skvelých článkov!

Píše sa rok 2020 a blogerstvo je medzinárodne zakázané, svetovou  zdravotníckou organizáciou uznané za jednu z najhorších drogových závislostí, ktorá začala ničiť rodiny a vraj aj životy. Sračky! To len pár neschopákov, ktorý si nedokážu vypísať ani šek, začalo prudko závidieť úspechy nás blogerov! Začal sa hon na čarodejnice. Blogerov.

Posadili ma do kruhu oddelenia, zaoberajúceho sa na prevýchovu blogerov. Pravá ruka mi nervózne šklbala a ukazovák imaginárne klikal na myš. Páni, to sú tu ksichty! Myslela som tým vypracovaných zamestnancov, ktorí sa nás  snažili ohúriť vyšportovanými postavičkami. V strede kruhu sedel sympatický muž v okuliaroch a s pekne vyvinutým tukovým vankúšikom okolo drieku. Také máme všetci blogeri, čím väčší, tým jasnejší znak úspešnosti. Bieloplášťaci do muža hustili svoje dobre nacvičené nezmysli. Muž v okuliaroch vstal a presadol si k nám, bieloplášťaci kývli na mňa. Akože  je rad na mne. Pomaly a zťažka som sa presunula na stoličku uprostred. Nastal obrovský potlesk. Až teraz ma všetci zajatí blogeri spoznali. Zazneli aj výkriky "Bravó! a "Nedaj sa!", ale vedela som, čo musím povedať. Chcela som sa odtiaľ čo najrýchlejšie dostať. Keď som prestala dychčať, uprela som svoje oči na ženu v bielom plášti:

"Som blogerka a som závislá!"

Rozumne trávený čas vám praje Mata Hari...