Schovávam myšlienky do malých šedých krabičiek. Zatváram ich na kľúčik, ktorý nenahradí žiaden pakľúč. Myšlienky o smútku, výčitkách, pohŕdaní, falošnosti, citovom vydieraní, výsmechu, ignorancii, nenávisti. Chcem, aby sa zašili v pravých, možno v ľavých, zadných kútoch malých ohraničených priestorov.

Krabičky uložím úplne dolu. Na dno a aj nižšie. A zavalím ich veľkými farebnými boxami naplnenými šťastím, úsmevom, radosťou, priateľstvom, momentkami prekrásnych okamihov, slnečnými zábleskami krajšieho všetkého okolo mňa.
A aj keď už nebudú driemať a sem-tam sa cez polámaný šuflík pretlačia pomedzi klíčiace steblá radosti a nádeje, jemne ich zaženiem naspäť, ako húsky do dvora, aby sa nebáli vrátiť tam, kde majú odpočívať, aj keď medzi šedými stenami, no každá na svojom území.

A nebudem už plakať. A už vôbec nie nad rozliatym mliekom. Pôjdem ďalej so zdvihnutou hlavou. A poviem všetkým, že môj úsmev nepatrí iba mne. Rozdám ho všetkým, ktorí ho chcú prijať. Aj keď je malý. Určite raz bude od ucha k uchu. Nikdy sa nestratí. Aj keď sa zamračím na tých, ktorí to chcú.

A naučím sa povedať prosím a ďakujem, slovká každému vštepované od mala. A možno ma budú považovať za prehnane úctivú a možno ma nazvú aj vtieravou. Nevadí. Budem to ja, ktorá rozdám celú mňa. Všetkým.