Ono vlastne to začalo tak, že Marcelka niečo zabudla. Ale zistila to počas balenia. Zabudla tie veci u rodičov. A tak sa stalo, čo sa stalo. O tom som už písal.

Ráno zazvonil budík a bolo jasné, že noc je v ťahu. Krátka noc. Zabalili sme si posledné zbytky a vybrali sa na letisko. Je to celkom fajn, že na letisko môžeme cestovať MHD. Je to proste kúsok od nás, len cca 40 min cesty. Zrovna 1.7 sa zdražovalo v Prahe cestovné, ale v pokladni už mali tie správne lístky a tak som ich zakúpil i na spiatočnú cestu, aby som potom na letisku nemusel meniť bankovky na drobné.

Na letisko sme došli podľa plánu. V pokladni som vyzdvihol naše letenky, ktoré som ako vždy kupoval cez internet. Krátko po nás dorazili i Hela s Honzom (ach, ako ťažko a neprirodzene sa to píše po slovensky, v češtine by to bolo s Honzou). V tej chvíli som si uvedomil zásadnú vec. Na cestu sme sa vybavili varičmi a ... plynovými bombami. Došlo mi, že tie sa do lietadla nesmú brať. Ešte sme to overili a skutočne. Nesmú. Zisťovali sme možnosť úschovy na letisku, ale cena 60 Kč za kus a deň vysoko prevyšuje cenu bomby a tak sme ich zanechali v úschovni bez možnosti výberu.

Potom už nasledoval let, ktorý bol presne podľa cestovného poriadku. Doleteli sme načas. Na letisku sme sa pokúsili nastúpiť do autobusu, ktorý ide do centra mesta. Avšak ten bol beznádejne preplnený. Plný už na letisko dorazil. To bolo fakt divné, ale na podobné divy sme si mali ešte len zvykať.

Odrazili sme nápor taxikárov a zistili, že do mesta ide i niečo na spôsob tureckých dolmuší. Teda autíčko, do ktorého sa vojde tak 10 ľudí a cena za prepravu je 15 rubľov, nech už vystupujete po ceste kdekoľvek. Proste úplne identický systém ako v Turecku.

Takto sme sa dostali do centra Petrohradu, kde sme sa dostali k metru. Chceli sme pre každého 10 jázd metrom za čo možno najvýhodnejších podmienok. Dežúrna v okienku nám predala kartu na 40 jázd, čo dokopy stálo 420 rubľov. Presunuli sme sa k vstupu do metra, tam nám dobrý muž (strážnik) ukázal, ako kartu použiť. S prekvapením sme zistili, že ju môže použiť len jeden z nás. Honza bol už za turniketom, ale karta sa na 15 minút zablokovala a ďalšieho nepustila. Opäť som dobehol k onému okienku a začal sa broken-russian dohadovať s dežúrnou, že karta sa blokla a ona súhlasne pritakala. Chcel som to reklamovať, ale kedže sme kartu už raz použili, tak to nešlo. Napätie rástlo, za mnou narastala fronta a atmosféra sa zhusťovala. Videl som, že to nikam nevedie a tak som kúpil 3 žetóny, každý za 10 rubľov, teda vlastne lacnejšie ako jedna cesta kartou. Presunuli sme sa ďalej smerom k miestu, kde mali byť hostely.

Už cestou sme si uvedomovali, že sme v Rusku. Všetko bolo obrovské. Cesty boli široké, budovy vysoké. Proste všetko bolo fakt baľšoje. Nevychádzali sme z úžasu, keď sme videli pomník s Leninom a v centre mesta obrovký neónový nápis: "Gorod geroj - Leningrad". Rusko ešte stále žije v inej dobe...

Zamierili sme do hostelu, ten bol bohužial plný, ale telefonicky nám rezervovali iný v ich sieti. Cestou sme ešte skúsili iný, ale ten bol tiež plný. Dorazili sme do toho nášho a zistili sme, že je to v budove Veľkého bábkového divadla. Cena za noc: 672 rubľov na osobu.

Prvú noc sme strávili všetci spolu v jednej miestnosti, každý na svojej posteli, ale druhú sme už museli byť rozdelený. Muži zvlášť a ženy zvlášť. Naša izba bola už rezervovaná. Zmierili sme sa s tým a vybrali sa na prechádzku do mesta. Došli sme na Nevský prospekt, kde sme poguliali a zakotvili v nejakej reštaurácii. Bolo okolo 23:00 miesneho času (GMT+03, teda o 2 hodiny via ako u nás), ale vonku bolo jasno, slnko ešte nezapadlo. Zažívali sme Leningradské biele noci. Dali sme si pizzu a odobrali sa do hostelu. Čakali nás prechádzky po Petrohrade.