Ak dnes umriem, chcem, aby si vedela, že som ťa stále miloval. Možno sa ti to zdá ako otrepaná fráza, ale je to jednoducho tak. Závidím každému jednému človeku okamihy, ktoré s tebou prežil – tak rád by som ich prežil s tebou ja. Umieram žiarlivosťou, pri každom pomyslení na to, že ťa hladí iný človek... Môžem naň nadávať, môžem ho nenávidieť, môžem ho preklínať, no fakt, že chceš byť s ním viac ako so mnou nezmením... Možno nám to raz opäť výnde, a budeme opäť spolu. A ak nie? Tak asi ostanem pri týchto zaľúbených listoch, a básňach do konca života, a všetky tieto básne a listy nakoniec spálim, vymažem z tohto sveta, pretože mi ťa stále budú pripomínať... Budú mi pripomínať tvoje krehké telo, tvoje mäkučké pery, tvoj anjelský hlas, a k tomu všetkému moje stavy depresie z toho, že neviem, čo urobiť preto, aby som si ťa získal späť... Možno by som mal prestať rozmýšľať, a jednoducho konať, no bojím sa toho... Prečo sa bojím? Lebo som zbabelý, a kvôli tomu môžem na seba nadávať, môžem sa nenávidieť, môžem sa preklínať, no fakt, že ťa milujem tak, ako ty mňa nikdy nebudeš, už nezmením...