Prestrih. Som v práci. Pred počítačom za stolom zaprataným všemožnými papiermi a rozmýšľam, ako sa mi sem podarilo dostať tak rýchlo. Povinné flirtovanie s kolegyňou. Tvrdí, že tie tyčinky, čo som napiekol sú úžasné. Aké tyčinky? Usmievam sa. Asi by som si mal menej vymýšľať. Rozmýšľam, kde som ich vôbec cestou mohol zháčiť. Ranný flirt je príjemný, má fakt dobré zuby. Kedy som to degeneroval natoľko, že ľudia sa pre mňa stali vecami? Podľa vecí, čo som čítal ide o ten najhorší zo zločinov. Proti ľudskosti a všetkým ideám, ktoré som si kedy chcel vážiť. Evolúcia je, zdá sa, vec hodne fajnová. Asi by som mal prestať rozoberať vzťahy a vrhnúť sa opäť na bezbrehé chlastanie. Snažil som sa. Slová, ktoré si vyrazím namiesto mena ako epitaf na moju náhrobnú dosku. Prepáčte mu, veď sa snažil. Ak sa mi nepodarí neumrieť.

Blbosť, chlastanie nepomáha. V zúboženej existencii, kedy niesom v stave chodiť tá časť mozgu, ktorú sa snažím umlčať neprestáva chladne kalkulovať a je až odpudivo bdelá. Môj vnútorný démon, ktorý sa mi chcece do ksichtu a rozďavenou papulou vraví: „Ty ale vyzeráš, sračka“.

Ostáva mi len pýtať sa sám seba načo to robím? Lebo to viem. Dám dolu každého. Aké to smutné prvenstvo. A tak si môžem aspoň trocha nafúknuť scvrknuté gule, imitujúc nejaké ego. Dovlečiem domov Bankára, ktorého život sa scvrkol na úverové analýzy a fľaše fernetu a zjavne je napriek fasáde v ešte väčších sračkách než ja. To priznám sa, poteší.  

Predsa len, sic nemám žiadnu kariéru ani perspektívu, stále mi ostáva to vydržať a dúfať v život po smrti. Stať sa githzeraiom a formujúci svoj karach silou vôle a vedieť, že treba vydržať. Vydržať všetko a všetkých, lebo každý plán je len novou skúškou. A možno aspoň trocha dúfať, že až prejdem na druhú stranu, bude tam čakať celá tá parta sráčov, ktorá sa rozhodla stvoriť trasovisko podobné tomu nášmu a ukázať im, čo si o tom tento jeden myslí. Mať možnosť zmeniť to a nevyužiť ju. Chcel by som byť tak silný. Chcel by som, aby si to niekto zaslúžil. Niekto viac, než len duchovia žijúci za zrkadlom z tekutého piesku.

 

Zdvíham zo stoličky a neveriacky sa pozerám do zrkadla na záchode. Kruhy pod očami. Ovislé kútiky. Asi som niekde kúpil, pery neznesiteľne bolia. Nevládzem hovoriť. Niežeby niekto počúval. Prípadne som bol viac, než len smiešna figúrka. Anyway, aspoň sú pracovné kurvičky v pohode a podávajú vysoké výkony. Začínam uvažovať, či ma neprijali práve preto. Klauni vraj bývajú smutný. Kde mám ten červený nos? A kto mi uviazal taký dobrý uzol na kravate? Toť hlboké otázky trápiace ma dnes. Keby aspoň nebola taká skurvená zima...

Na ceste k sebazničeniu sa púšťam do debaty o Nežnej revolúcii. Sila sebaklamu ma zasa ohluší. Ceriac sa do tváre skutočnosti sú ľudia stále ochotní veriť vlastným predstavám o podobe sveta. A možno v takom naozaj žijú. Každý vo vlastnom. Miliardy svetov vzdialených len kúsok kože a smrteľných. Aké pompézne.

 

Chvíle pokoja? Vrhám sa na mandarinku, len aby som zistil, že ide o kožnatú zábavku proti moliam. Darmo, zjavne som vo vnútri komik.

Tož uvidíme čo nové ešte deň prinesie. Minimálne sa črtá humorná cesta domov - na letných gumách. Aká radosť, že už je piatok. Aj keď...