Hviezdami posiate nebo bez mesiaca. Ulice chátrajúce v samote. Rieka plná posledných listov. Stromy uvrhnuté do nahoty. Nikde ani vtáčika, ani mušky. Akoby život opustil toto miesto. Taká klasická polnoc. Ale predsa...
   Uprostred všetkého tohto, v malom domčeku na kraji mestečka stále vidno svetlo v podkrovnej izbietke. Je to svet izolovaný od okolitého. Svet dvoch tvári jednej osôbky. Chvíľu je z nej obyčajná študentka informatiky a inokedy zas krásna elfka s tajomstvom. Taký netypický druh človeka tohto tisícročia. Veriaci na sny, spoliehajúc sana nádej, ktorá umiera posledná...
    Dneskajšia noc je trochu zvláštna. Víchor udiera do všetkého naokolo. Chvíľami sa zdá, že odnesie strechu. Je to také desivé, no krásne zároveň. Akoby príroda prinášala svedectvo, no nikto mu nerozumie.


    Chabé svetlo sviečky osvetľuje neveľkú miestnosť zariadenú osobou s viditeľne dobrou dávkou fantázie. Steny obité podivuhodným drevom až na jednu murovanú, ktorú zdobia žlto fialové kresby vytvárajúc zvláštne neočakávanú harmóniu; posteľ po rodičoch napoly zabratá malým, milým, teraz už spiacim prisťahovalcom netušiacim, čo sa deje tak blízko jeho reality. A čo sa vlastne deje? V podstate nič zaujímavé. Len naša hrdinka znovu raz sníva nad svetmi inými dávajúc myšlienky na papier, teda klávesnicu notebooku. Darček od otca, ktorý je stále niekde na cestách. Chvíľami sťa by bol niekto cudzí, no hlboké spomienky na detstvo ju nenechávajú chladnou. Nikdy. Aj pre jeho chyby ho má rada, veď ako každého.
    Z hlbokého zamyslenia ju vytŕhajú zvuky vrčiaceho mobilu, výplodu technického sveta obmedzujúce ľudí v komunikácii "face to face", ale budiš, má to aj svoje výhody. Jasné, končí víkend za pár minút tak všetci bláznia s voľnými sms-kami. Je to milé, že si spomenú, ale niektoré správy by si mohli odpustiť. Typu tých nekonečne hlúpych reťazoviek končiacich vetami o nekonečnom nešťastí, keď ich neodošlete X ľudom v priebehu nasledujúcich Y minút. Pre toto by vraždila. No tento krát to bolo iné. Bolo to pozvanie. Neurčené. Záhada. Tie milovala. Nebyť takej pokročilej hodiny, hádam by sa tým aj hlbšie zapodievala, ale ráno treba skoro vstávať na vlak. Ťažký život študenta.
    Zaklapla notebook, zabalila sa do teplučkej perinky a po prechádzke v ríši prapodivných myšlienok zaspala...