K napísaniu tohto príspevku ma vyprovokoval jeden telefonát. Ale nielen ten. V poslednej dobe sa často stretávam s názormi ľudí, ktorí majú pocit, že ich život nemá žiadnu cenu, pretože sa necítia šťastní.
Nevedia, ako si zorganizovať svoj život tak, aby sa cítili užitoční a možno aj akceptovaní svetom (alebo aspoň svojím najbližším okolím).

Život je zložitý a každý z nás má dosť príležitostí zažiť jeho zložitosť na vlastnej koži.

Asi všetci máme vo svojich predstavách vykreslený svoj život v tých najkrajších farbách, s tým najlepším a najideálnejším partnerom po svojom boku,  s množstvom úspechov v práci... 
Štartujeme do života s tými najružovejšími farbami.

Ale realita je častokrát úplne iná.
A každý z nás sa inak dokáže vyrovnávať s prekážkami, ktoré nám život kladie do cesty.

Snažím sa rozumieť ľuďom, ktorí sa ťažko vyrovnávajú so zložitosťou života a vzťahov v ňom.
Sama mám niekedy pocit, že hoci som toho prežila už dosť veľa, niekedy neviem, ako správne žiť.
Ako správne vyjadriť, čo naozaj cítim ... ako dosiahnuť, aby ľudia správne pochopili, čo sa snažím povedať.
Ale v tomto príspevku som chcela napísať trošku niečo iné.

Stretávam sa vo svojom okolí s ľuďmi, ktorí sa boja žiť a uzatvárajú sa do seba.
Utekajú pred svetom zo strachu, aby im nejako neublížil.
Utekajú napr. preto, že snívali o "dokonalom živote", ale nedokázali si ho zariadiť (a je jedno či vlastnou vinou alebo nie) a teraz nevedia, ako ďalej. A tak sedia celý deň zatvorení medzi štyrmi stenami svojej izby a plačú sami nad sebou.
Nič ich nedokáže potešiť a v ničom nevidia zmysel svojho života.

Ja sama sa niekedy tiež dostávam do podobných depresií, lenže väčšinou netrvajú viac ako jeden deň.
Chcela by som vo svojom živote niečo dosiahnuť, naučiť sa nejaké jazyky, prečítať množstvo kníh, na ktoré mi momentálne nezostáva čas ... možno raz niečo aj napísať. 

Tiež ma občas chytajú depresie napr. z toho, že vzťah s človekom, ktorého veľmi ľúbim a aj si ho veľmi vážim - nefunguje. Mám hrozný strach z toho, čo bude, keď to skončí definitívne. 
No verím tomu, že aj keď ma to bude veľmi bolieť, prekonám to práve vďaka záujmom, ktoré mám. 
Verím, že práve tie ma udržia nad vodou aspoň natoľko, aby som prežila deň inak než oplakávaním seba samej.

Veď okolo nás sa deje toľko zaujímavého a existuje toľko možností pre život.
Ak sa k tomu všetkému postavíme pozitívne, tak sa to skôr či neskôr odrazí aj na našom živote. Možno sa nám časom podarí nadobudnúť istú rovnováhu a objaviť určitý druh pokoja a spokojnosti.

 A ak človek, na ktorom nám záleží, nezostane pri nás, tak to nebude preto, že sme pre neho neboli dosť dobrí, ale možno preto, že naše hodnoty boli iné, než tie jeho. 
Pretože ideálne šťastie je súdené len málokomu z nás a možno ani neexistuje.
Možno sa k tomu svojmu šťastiu musíme dopracovať sami, krok po kroku, aby sme ho vôbec našli, dokázali ho oceniť a aby sme si ho vážili.

Predchádzajúce:

- Prepadnutá
- Krehkosť rána