Prihlásil sa na jeden server, odkiaľ si sťahoval hudbu a filmy a napísal známemu, či nemá na sklade nejaký prebytočný dynamit. Známy odpísal takmer okamžite.
„Jasné, mám nejaké tri kilce, tak ti predám kilo za tri litre. Mám aj nejaké TNT. Ale nikomu o tom nehovor!“ Komu by som to asi tak hovoril? Spýtal sa sám seba Hugo a rýchlo mu odpisoval: „Ok, kúpim kilo, stretneme sa zajtra po škole na Hviezdku. Budem mlčať.“
Rýchlo sa prezul, nahmatal tri fialové papieriky vo vrecku, vybral si cigaretu, zastrčil si ju za ucho a ponáhľal sa na záchod. Tam si vytiahol svoje nádobíčko, teda slamku, piko, kreditku z nejakého splátkového predaja a malú nerezovú tácičku. Spravil si dve lajny a rýchlo ich do seba šupol. Chvíľku ostal pokojne sedieť na zatvorenej záchodovej doske, aby sa mu nezakrútila hlava, potom to všetko zbalil a vytrielil zo záchoda kozmickou rýchlosťou, nasadol na dvanástku a s Mp3-kou v ušiach išiel na Hviezdoslavovo námestie. Tam sa postavil a vyzeral na prichádzajúceho staršieho chalana, ktorý veľmi opatrne niesol desiatové vrecko. Hugo k nemu nenápadne podišiel a strčil mu do ruky troch fialových Hlinkov. Záhadný muž mu podal vrecko a ako prišiel, tak sa vyparil.
Hugo sa pomaly pobral domov. V hlave sa mu rodil plán. Bude to stáť nejaké tie nervy a bude to riskantné, ale rozhodol sa to všetko podstúpiť. Keď prišiel domov, našiel si všetko čierne oblečenie, čo nebolo vôbec ťažké, keďže väčšina jeho vecí bola čierna a napísal zopár kamarátom SMS-ku, kde a kedy sa stretnú. Potom si na chvíľu ľahol do postele a nastavil si budík na 23:00...
Presne o jedenástej sa zobudil. Presnejšie, zobudil sa na dotieravý zvuk hlasného budíka. Potichu sa vytratil z domu a utekal na vedľajšie sídlisko, kde stálo auto triednej učiteľky. Už videl, ako sa okolo neho skláňajú jeho spolužiaci a kamaráti a pousmial sa. Nikto z nich nevedel, čo má Hugo za lubom...
„Čaute, chalani!“ pozdravil ich a s každým z nich si podal ruky. Potom vybral spod bundy pripravenú rozbušku dynamitu a každému ju ukázal.
„Ty vole, to nemyslíš vážne!“ povedal nahlas Igor, ktorému to došlo ako prvému.
„Nie? Tak sa pozeraj!“ zaškeril sa na neho Hugo a cigaretu, ktorú mal v ústach pomaly zastrkol filtrom na knôt.
„Toto nám zaistí trochu viac času...“ poznamenal a opatrne položil dynamit pod podvozok auta. Potom sa rýchlo rozbehol a utekal do bezpečnej vzdialenosti. Hlavne sa modlil, aby si teraz túto trasu nevybral nejaký opozdilý psíčkar.
„Vážne si to tam dal?“ spýtal sa udychčaný Michal. Hugo mu ani nestihol dopovedať a spod auta sa ozval ohlušujúci výbuch. Odstredivá vlna ich ešte trošku zaknísala a namiesto auta sa do výšky čneli obrovské oranžové plamene. Ľudia sa na ten rachot vyklonili z okien, tak sa chalani tuhšie skryli pod lavičky a čakali na správny okamih, kedy zmiznúť. Ten však nejako nechodil... Hugo sa postavil a nasadil čo najvyššiu rýchlosť. Za pár minút bol doma a nadával si do debilov, že musel brať aj tú bandu idiotov. Ešte ich niekto chytí a oni ho nabonzujú.
Strčil sa pod sprchu a o chvíľu ho zaplavil blažený pocit z dobre vykonanej práce...
Komentáre
Lucka,
Hugo
mierne nerealne, ale co, sak poviedka, tam sa moze setko.
a to je na tom najlepsie.
lucii
dufam ze w normalnom ziwote sa ty nechystas nieco wyhadzowat do wzduchu, hehe
mas odomna zakaz manipulovat s wybusninami! :D
nedostane sa ten hugo do nejakeho napravneho centra?
co keby doma este zostrojil atomowku? hehe
(uz ma nepocuwaj, dobre to je, ja len...uz je wela hodin asi namna, spat treba, trepem)