Nevrátiš nikdy náš stratený čas.
Nemôžeš vrátiť, čo viac nie je v nás.
Len rosa sĺz zmýva tieň smútku z môjho vnútra.
Pod viečkami snažím sa skryť môj strach zo života.
Neviem viac zlepiť čriepky našej lásky.
Navždy sa zrieknuť beznádeje.

Myslela som si, že sa dá žiť a nič nežiadať. Žiť iba zo šťastia, z existencie milovaného človeka.
Vo chvíli slabosti som prišla na to, že to tak nie je.
Že človek očakáva aj podvedome, proti svojej vôli.
Nie veľké činy a skutky hrdinov, skôr každodenné drobnosti.
A keď ich nedostane, pristihne sa pri tom, ako to zabolelo. Začne si uvedomovať, ako to bolí.

Zvláštny plač pre pocit.
Slzy stekajúce na srdci a na duši. Také, ktoré v skutočnosti nikdy nespoznajú moju tvár.
Iba ich pichnutie mi prezradí, že práve žiadajú o slovo. Nedostanú ho, pichajú viac a viac.
Nemôžem ale priznať, že nedokážem nežiadať... A tak ťa nechávam ... odísť.