Som báseň písaná na rub cestovného lístka,

on ten básnik ma najprv ani nechcel napísať.
Po ťažkom pôrode som ale predsa na svet prišla
a čakala na konečnú, zvedavá čo sa bude diať.

Poviem vám myslela som si, si najkrajšia z básní.
Bola som plná prirovnaní a lásky a obdivu krásy.
Môj tvorca sa mi síce zdal tak trochu zvláštny,
ale mal veľké srdce a to nech každý vo mne prečíta si.

Myslela som si, že poputujem do veľkolepej zbierky.
Pravdou však bol iný osud a bol o to krajší,
že patriť budem jeho láske, ktorá si ma bez previerky
bude čítať každý večer a len jej budem sa páčiť.

Predniesol ma ticho večer, so strachom či som dosť dobrá.
V novom šate, krásnym písmom čakala som aplauz, bozky.
Stala som sa epitafom, mŕtvej lásky mĺkvy obraz,
chorá duša, žiadna nádej – kameň na ňom moje trosky.

Mohla som byť radšej báseň hoci aj o ničom,
trápnym reklamným sloganom plným klamstiev,
poďakovanie na Vianoce Ježiškovi a rodičom.
A miesto toho trčím na náhrobnom kameni a plačem.