Ničmenej, všade šírim zvesti o tom, koľko mám starostí a prečo nemôžem spávať. Je to dobrý trik. V skutočnosti tým maskujem svoju neužitočnosť pre spoločnosť. Maskou prepracovanosti a kariérizmu. Rád by som založil nejaký klub, ale som príliš neschopný a lenivý. Klub ľudí, ktorým je to jedno.

V zásade je mojím životným nešťastím fakt, že som sa narodil v krajine, kde je väčšinu roka príliš chladno na to, aby som sa celé dni vyvaľoval na pláži, pofajčieval cigarety, obzeral okolité bradavky a uvažoval, čo sa asi skrýva pod sukničkami z palmového lístia, len preto aby som si nejakú z nich vybral a dopracoval sa k ďalšiemu. O čom som už písal.

Paradox.

Rozmýšľam aká to sila drží v chode tých robotov v okolí, ktorých orgazmy stoja za hovno, alebo ich vôbec nemajú, lebo sú to roboty frigidné z práce, či faktu, že ich pohlavne zneužívali, keď mali dvanásť, či z prostého pičizmu, keď do obyčajnej stupídnej stimulácie vložili toľko nádejí, že sa premotivovali juk to už nejde, alebo robotov impotentných, ktorí si teraz to, že im nestojí markíz maskujú aspoň prebujnelými egami a drahými hovadinami, ktoré si niekde kúpia, len pre to aby si zamestnali mozog a odpútali jeho pozornosť od reality, v ktorej im tá ich domnele frigidná ženuška vmietava do ksichtu slová ako „dnes nie, miláčik,“ či expresívnejšie (a moje obľúbené) „nešahaj na mňa ty prasa!“ kým, si to poza ich chrbát rozdávala s kdekým iným len preto, že je práve naporúdzi.

Je to prosto tak smutné, prísť v živote o pomaly to jediné, prečo sa oplatí. Ukájanie. Simplifikovaná rovnica osudu. Odpoveď na každú z množín symbolov pred „?“ Jebať.

V prírode predsa kopuluje každý a stále. Jediný problém je, že si niektorá z asociácií prírodovedcov povedala, že šukanie je príliš expresívne a tak budú v telke na Discovery radšej v kuse dávať nejaké programy o rybačke, ktoré ma jebú tiež. Čím si ich autori zabezpečili more uspokojenia z toho, že mi to robia pekne nasucho. A striekajú do ksichtu. Smutné. Súložiace slony sa nekonajú. Oni Nám Niečo Taja. Konšpiračná teória ako vyšitá. Škoda, že nie som dosť strelený (a príliš neschopný a príliš, príliš lenivý) na to uveriť jej. Óm maní pade bum a veľká zlá vláda, ktorá nám upiera pohľad na kopuláciu. Našťastie máme zatiaľ internet.

Hmm a tie paradoxy?

Paradoxné je, že nesúložím zďaleka toľko, koľko by som chcel, ale je to stále viac než koľko sa o tom dozvedám z konverzácie s ostatnými, ktorí zjavne súložia ešte menej, pričom si o mne myslia, že súložím omnoho viac, než v skutočnosti a že ich tá nesprávna domnienka vedie k záveru, že si so mnou nezasúložia, lebo majú úplne scestné očakávania a pre istotu, aby som v nejakom z neverbálnych súbojov nemal moc navrch.

Čím sa dostávam k záveru, že malomeštiactvo je choroba dosť strašná.

A že ten vtip sedí. V ktorom sa ženy pýtajú prečo áno a muži prečo nie. Do bodky.

Ešte?

Ach áno. Otázka. Čo drží roboty pri živote. Nádej, aj keď to nepriznajú. Že  bude lepšie.

Naivné.