Dostal sa mi do rúk Da Vinciho kód. Veľa som o tej knihe počul, každý ju vychvaľuje a preto som sa rozhodol, že si ju prečítam aj ja. Zaujímavé čítanie... Ponúka nové pohľady na známe veci a núti premýšľať. Rozhovor medzi Sophie, Teabingom a Langdonom pred obrazom Poslednej večere patrí medzi najlepšie scény. Nedalo mi to, vyhľadal som si Poslednú večeru na internete a takmer som spadol zo stoličky - postava po Kristovej pravici skutočne vyzerá ako žena...

Nechcem teraz riešiť problém, či Leonardo da Vinci naozaj namaľoval ženu. Chcem poukázať na niečo iné - ako sa naše zaužívané predstavy o určitých scénach prejavujú v každodennom, reálnom živote. Napr. Vianoce. Z detstva mi v spomienkach utkvel obraz jasličiek u starej mamy. Bol to malý drevený betlehem so slamenou strechou, ktorý vyrobil môj starý otec. Nad vchodom bol pripevnený anjel, vonku postávali figúrky troch kráľov s ťavou, pastieri s ovcami a všetci upierali zrak na ústrednú scénu vovnútri jasličiek - z jednej strany Mária, z druhej Jozef a medzi nimi malý Ježiško. U nás na Slovensku je tradíciou, že darčeky prináša deťom Ježiško. V časoch hlbokého socializmu sa k nám občas zatúlal aj Dedo Mráz z bývalého ZSSR a v súčasnosti sa o niečo podobné pokúša aj Santa Claus (ibaže z opačného smeru), ale na Slovensku darčeky vždy nosil Ježiško. Ešte sa len narodil, je malé bezbranné dieťa, nevie ani chodiť, ale už roznáša darčeky. Zvláštny paradox, však? Predstava Ježiška roznášajúceho darčeky je taká samozrejmá, že si skrytý rozpor vôbec neuvedomujeme.

Btw, keď budeš počas Vianoc pri nejakom betleheme, všimni si Troch kráľov. Na 99 % bude ten s tmavou pleťou až niekde celkom vzadu. Na Slovensku je to už tak...