Je takmer polka februára, v podstate klasická sobota. Nie tak úplne. Konečne mám voľno, hoci to znamená, že ak sa nič nezmení tak po letnom semestri som oficiálne vyhodená zo školy. Ale nebudem predsa pri pohľade von oknom na snehové vločky tancujúce najnovšie baletné dielo najväčšieho choreografa myslieť na podobné veci. Nebudem myslieť na to, že ak nezabojujem prehrám, lebo ja  bojovať BUDEM! Nebudem myslieť na to, že namiesto sedenia v teple domova som mohla byť niekde v malej Fatre, nebudem myslieť na to, že namiesto sedenia doma som mohla a mala byť na karnevale, nebudem predsa myslieť na... NIE NEBUDEM!

A znovu pohľad na tie nemé biele primabaleríny. ľahučke piruety vo vetre, kto by im odolal? A moje myšlienky zaviavaju k všetkému krásnemu, čo som kedy zažila, k všetkému na čo sa oplatí spomínať. K tváram ľudí, na ktorých nemôžem a nechcem nikdy zabudnúť, pretože hrali a hrajú v predstavení môjho života podstanú úlohu. A za to im zas a znova ďakujem. Kde by som bola bez všetkých tých dušičiek? Istotne nie tam kde som. Nezvládla by som hoc i záťaž posledného mesiaca, keby som mala stáť sama v prievane.

A potom si spomeniem čo je zajtra vlastne za deň? Vzduchom sa nesie podivný závan. Kto by to prehliadol? Všade samé srdiečka, či lásku vyznávajúce bilboardy... až sa mi z toho zdv´ha žalúdok. Naozaj to má byť o tomto? Potrebujeme "sviatok", aby sme niekomu, na kom nám záleží prejavili sympatie, objali ho/ju. Nepoteśí to všetkých tých naších milovaných viac vo všedný deň, keď prídeme s nevinným výzorom a maličkosťou za chrbtom. či nejakým iným prekvapením?
Nemám rada všetku tú vravu okolo 14.2. Ok, priznávam, že za čias mladosti som tŕpla ticho v kútiku triedy, keď sa rozdávala valentínska pošta dúfajúc, že azda... a nehovorím, že by ma nejaké prekvapenie v tento deň nepotešilo, ale nádeje si už od dávna nerobím. Ticho sa smejúc na všetkých reklamách, chytajúc sa za hlavu pri pohľadoch do výkladov a vyhýbajúc sa zaľúbeným párikom sa snažím bez ujmy na zdraví prežívať tento deň už niekoľko rokov.

Tak si oslavujte zahalení do oparných ružových mráčkov so svojími polovičkami. Niekde v hĺbke duše vám budem ticho závidieť, resp. tešiť sa, že ste šťastní a ja venujem zajtrajśí ťažko zkomerčnený sviatok mojím drahým priateľom. Ako kaďý deň môjho života a možno aj trošku viac.

A kým príde ten správny čas, inšpirovaná jednou skvelou dušičkou odchádzam ku klavíru snažiť sa nie o to čo je nemožné, ale o to, čo možné je, pretože človek, ktorý si raz zaumieni, že niečo dosiahne a ide si za tým, tak ho nieč nezlomí!!!