Prednedávnom som hľadal niečo na stole mojej mamy a keď som to našiel, zapozeral som sa na jednu poličku. Na tej poličke má mama svoje obľúbené životopisy významných umelcov. Moje oči spočinuli na knihe s názvom „Život Toulouse Lautreca“ od francúzskeho autora Henriho Perruchota. Keď sme sa o ňom učili v škole, zaujal ma svojím osudom a ako sa aj napriek nemu dokázal stať významným umelcom, ktorého obrazy sa predávajú za milióny. Keďže mám momentálne trocha voľného času a nemusím do seba tlačiť religionistické traktáty kvôli škole, do knihy som sa pustil a za pár dní som ju veru aj prečítal.

Kniha opisuje tragický osud mladého Toulouse Lautreca, ktorému na rozdiel od jeho predkov – významných juhofrancúzskych šľachticov – nebolo dopriate žiť pokojný luxusný život mladého aristokrata. Pravdepodobne kvôli incestnému vzťahu svojich rodičov (bratranec a sesternica) sa u neho prejavila choroba, ktorej dôsledkom bol jeho trpasličí vzrast, kde jeho trup síce vyrástol, ale nohy nie a musel celý život chodiť o paličke. Keďže nemohol sústrediť svoju životnú energiu, ktorej bol plný, na jazdu na koni, poľovačku a ďalšie záľuby typické pre mladého šľachtica, rozhodol sa stať umelcom. K umeniu ho to ťahalo už od mala, v jeho rodine sa dedili výtvarné gény.

Jeho rodina ho finančne podporovala a preto si mohol dovoliť sa presťahovať do Paríža, kde študoval vo viacerých ateliéroch známych umelcov svojej doby, kým nepochopil, že jeho vlastný štýl sa rozchádza so smerom, kam ho tlačia jeho učitelia a osamostatnil sa. Jeho štýl bol špecifický hlbokou psychológiou, výraznými farbami a linkou, zobrazoval modely v netradičných polohách, kde vynikali ich smutnejšie polohy, ženy nemaľoval ako ideálne antické bohyne, ale aké boli, niekedy až škaredé. Treba pripomenúť, že v tom čase boli oficiálnou umeleckou obcou podporovaný umelci, ktorý maľovali predovšetkým historické, realistické, poprípade romantické námety, ktoré pokračovali v umeleckej tradícii prvej polovice 19. storočia, charakteristické svojou vyumelkovanosťou a neoriginálnosťou. Jeho umenie preto vyvolávalo kontroverzie, mnohých poburovali už len jeho námety, napriek všetkému sa už za života dožil slušného uznania.

Svoje komplexy zo života, kde mu bola odopieraná láska a normálny život kvôli vzhľadu, maskoval svojou veselou povahou a bohémskym správaním. Presťahoval sa na Montmartre, kde bol pravidelným návštevníkom barov, kabaretov, cirkusov a bordelov. Na všetkých týchto miestach hľadal inšpiráciu, kreslil a maľoval a neskôr námety prenášal na plátna. Maľoval tanečnice, tanečníkov, štamgastov, svojich priateľov, snažil sa zachytiť atmosféru podnikov, ktoré tak hojne navštevoval. Okrem maľby sa venoval litografii, plagátom, pri ktorých sa mohla prejaviť jeho inšpirácia japonským umením a schopnosť vystihnúť pár čiarami podstatu ľudskej bytosti.

Významnou časťou jeho umenia je séria Ony (1897), v ktorej zobrazil prostitútky, v netypických polohách, keď sa venujú hygiene alebo oddychujú. Maľoval ich s nečakanou láskou, citom a pochopením, často odzadu. Táto séria obrazov vznikla v období, keď prakticky presťahoval svoj ateliér do jedného bordelu, trávil v ňom veľa času, popíjal a užíval si života s ľahkými dievčatami, pre ktoré mal vďaka svojmu postihnutie a vydedeniu zo spoločnosti pochopenie. U nich našiel aspoň trocha lásky a porozumenia, ktoré nevedel nájsť u iných.    

Toulose Lautrec sa necítil byť členom žiadneho umeleckého prúdu svojej doby, tieto debaty ho vôbec nezaujímali. Vytvoril si osobitý výtvarný prejav, aj keď sa v jeho umení dajú vybadať vplyvy impresionistov a nabistov, neskôr Art Noveau(plagáty a litografie). Jeho vzorom bol Degas, ktorý sa venoval podobným námetom ako Lautrec. Viackrát sa dokonca stretli a Lautrec sa dočkal uznania od staršieho umelca, známeho svojou nevrlosťou a odporom k ľudom. Silný vplyv na neho mal aj jeho o desať rokov starší kolega Vincent Van Gogh, s ktorým sa stretol v ateliéri svojho učiteľa. Jeho vírivý rukopis a výrazný farby zanechali na Lautrecovi silný dojem. Zdieľali spolu lásku k japonskému umenie a smrť vo veku 37 rokov.

Toulousovi Lautrecovi sa stal osudným jeho bohémsky životný štýl, pri ktorom sa doslova spálil. Od jednej prostitútky chytil syfilis, v tej dobe neliečiteľný. Málo spal, každý večer chodil do barov a kabaretov, veľa pil a keď sa tomuto nevenoval, tak maľoval. V jednom bode jeho alkoholizmus prerástol do takého bodu, že sa zrútil a musel sa liečiť. Odvtedy už len chradol, jeho umenie stagnovalo a nakoniec si ho vo veku 37 rokov našla smrť.

Kniha sa nevyžívala v opisoch alkoholických zážitkov trpaslíka – umelca – bohéma, ale pokúšala sa o jeho psychologický profil, o to, čo sa skrývalo pod maskou veselého a ironického malého muža. Myslím, že sa jej veľmi dobrým spôsobom podarilo zobraziť, aký asi Toulouse – Lautrec bol svojom vnútri – obyčajný človek plný lásky a životnej energie, ktorú nemal komu dať, preto ju sústredil na svojich priateľov, prostitútky a umenie.