Keď raz prídeš domov
a budeš mať 102 rokov,
nie tam kde bývaš, lež kde sa vraciaš rád,
tam kde si mladosť prežil, mal svoj detský hrad.
Hrad snov – bol si kráľom,
starali sa o teba, o nič si neprosil,
ty si nesial, nerobil, nekosil.
Bol si sám sebou –
bez utláčania, hrdina vo svojom svete –
nevážil si si to čo máš –
nikto z nás, bolo to tak prirodzené.
Lenže dospel si a odišiel z domu bez –
akéhokoľvek otálania.
A prvý životom rez, prvé sklamanie,
prvá zlá správa
už nežil si do nekonečna.
Na lásku, štastie nebol čas,
ale, láska tá je nebezpečná,
keď chce nájde si ťa všade,
či na lešení veže, bo v zapadnutom sklade.
A žiješ v byte s partnerom,
deťmi a so psom.
Opadne však ošiaľ ohnivej lásky.
Zbadáš na čele prvé vrásky
zostarol si.
A teraz keď máš 102 rokov
si tu zas tvoj detský domov,
po rodičoch si ho zdedil.
Pravnúčatá sedia ti na kolenách
a ty len spomínaš, že niekedy si aj ty žil.
Komentáre