Kto nám plánuje osud? Prečo nás celý život tak skúša? Prečo si často myslím, že tých skúšok na mne už bolo až až, a aké budú tie ďalšie?

Môj život sa pred necelým rokom otočil naruby. Vlastne, keď to píšem, až teraz si uvedomujem, že to je rok. Tak dlhý, alebo tak krátky čas? Rok života, ktorý mi tak veľa vzal, ale aj veľa dal. 12 mesiacov, ktoré ma ubíjali ale aj motivovali. 365 dní, počas ktorých som každý deň premýšľal, a zároveň sa tak veľa učil...robiť kroky a každým dňom postupovať ďalej.

Počas toho "bláznivého" roka som dostal šancu milovať. Šancu, o ktorej som každým dňom akosi viacej a viacej sníval. A ten pocit "milovať" a byť milovaný :-) ma držal každým dňom nad vodou. Svet bol zrazu gombička, motýle v bruchu samozrejmosť...krása, ktorá stále trvá a akoby sa každým dňom stupňovala...jednoducho vyvraciam zákony zamilovanosti ;-)

No je možné milovať tak, že si uvedomujete riziko straty? Straty len preto, že osobu, ktorú milujete, podporíte tak, že v konečnom dôsledku to môže znamenať odlúčenie? Asi by som nemal považovať odlúčenie za stratu osoby, ale budem realista. Chcem len pomôcť splniť sen nadobúdajúci reálne kontúry. Sen, ktorý pre jedného z nás otvára obrovské možnosti...cestovať, spoznávať, byť slávny...
Ale čo ja? Mám byť sebec a zničiť niekomu sen? Mám tak moc milovať, aj za cenu raz stratiť a potom si to vyčítať? Zase raz ďalšia skúška. Buď mi na dobre dlho podrazí nohy, alebo ma posunie ďalej...ale už nechcem ďalší rok "naruby".