Úplné nečakane. Začal pršať. Žiadna sláva, však prší celý rok. Ale tento dážď bol iný. Voňal jarou. Po prvýkrát som vo vzduchu cítil tohto roku jar. A poslali mi ju priamo z neba, expresná zásielka. A do vlastných rúk. Dúfam, že nie na dobierku, lebo som sa tak dobre poprechádzal, až mám z toho horúcu hlavu a chrapľavý kašeľ. Hádam nedostanem zase chrípku. Aj keď, tak nevadí. Stálo to za to.

Ako som už písal o snehu. Deti sú rady, nech je akékoľvek počasie. Sú radi aj keď prší. Niekedy im to vadí, keď chcú hrať futbal napríklad, ale tie mláky im aj tak stoja za to. Rady pozerajú dohora, odkiaľže to na nich prší, a neskrývajú sa zbabelo pod čiernymi dáždnikmi. Deti vlastne dáždniky skoro vôbec nenosia, len keď sa hrajú na dospelých.

Ešte sa pamätám na ten môj detský dáždnik. Bol priesvitný a vkuse som sa domov vracal celý zablatený, lebo som cez neho pozeral do neba a padal pri tom dosť často na zem. Zdalo sa mi to úplne úchvatné, ako sa tie biedne kvapôčky rozpľašťujú na igelite. A smial som sa ako sprostý, že žmurkám, lebo sa ich bojím.

Ani som sa veľmi nezmenil. Ešte vždy zbožňujem dážď. Pre iné dôvody, ktoré sú však na dlhšie. A ešte vždy neznášam čierne dáždniky. Mal som ich zatiaľ asi päť a všetky som naschvál stratil. Predsa len, pršiplášte a kapucne sú väčšia sranda.