Bolo to niekedy v tretej triede, keď sme myslím začali písať diktáty, z ktorých som nasledujúcich desať rokov dostával pravidelne 5. Nie že by som bol blbý a nechcel sa naučiť gramatike, ktorá má svoju logiku i systém, skôr to bolo lenivosťou a tým, že sa ma niekto snažil do niečoho nútiť. Napriek literárnej tvorivosti, jej hodnotenie vždy zdegradoval z 1 na 2 pravopis, s čím som sa bez problémov zmieril. Povedal som si jednoducho, že nikdy zo mňa filatelista nebude. Známky som teda nikdy v škole nezbieral a nesnažil som sa nejako ani o ich monotónnosť. Napriek tomu som na základnej škole vždy končil s vyznamenaním, ktoré mi na počudovanie nikdy nedali. Asi ho ukradla triedna učiteľka alebo riaditeľ, vždy kradli ako straky. Aj ten otcov časopis nakoniec z archívu ukradol riaditeľ, nikdy nám ho nevrátili.

Aby som sa, ale vrátil k téme. Do susednej triedy chodievalo dieča, ktoré bývalo jeden obytný blok pred tým mojim a tak sme občas chodievali z družiny domov sami dvaja. Moja zvedavosť z oblasti anatómie si po predchádzajúcej skúsenosti zo škôlky a otcovej literatúry žiadala nasýtenie a tak som jej jednoducho navrhol výmenný obchod. Jej zvedavosť za moju: "Ukáž mi ju aj ja ti ho ukážem." zabrala, hoc si zvolila opačné poradie. Keďže som s tým nemal problém, ostalo už len nájsť správne miestečko, kde nás nik nebude rušiť. A našli sme. Takú starú opustenú plechovú garáž. Mimo pohľad možných okoloidúcich a dokonca to bolo aj po ceste domov. Tak som jej ukázal svoj prívesok a ona mi ukázala svoju šušuľu. Rozdiel bol akurát v tom, že moja minúta exhibicionizmu bola odmenená jej desať sekundovým striptízom. Ach tie ženy, iba sľubujú a keď príde na činy... Na druhý deň sme si to zopakovali. No moja opätovná snaha bola odmenená flustráciou. V očakávaní geometrického nárastu času striptízu sa mi dostalo sklamania. Nebol totiž ani lineárny. Hambila sa, no čo už.

Napriek tomuto nezdaru, bola moja túžba zhliadnuť normálnu živú nahú ženu naplnená o pár mesiacov na to. Najmladší brat mojej mamy sa oženil a keďže v tom čase bývali u starkých, trávil som víkendy aj v ich spoločnosti. Starká mala kúpeľňu v starobilom štýle -> ohrevník na drevo a plechová vaňa. Keď sme sa kúpali, najsamprv sa hodinu prikladalo pod ohrevník, ďalších 15 minút sa ešte zo rozpáleného uhlia ohrievala voda a až potom sa človek mohol 5 minút kúpať, kým nebola zasa voda studená. Najlepšie dopadol ten, čo šiel posledný, miestnosť bola vyhriata. Keďže ma starká milovala, bol som vždy prvý. Ale aspoň som bol otužilý. Raz večer som potreboval súrne na záchod. Ten bol mimochodom drevenou kadibúdkou pri dome a plný pavúkov. Ako správne vychovaný pionier som si po použití záchoda, napriek jeho drevenej podstate a dedinskému prostrediu, išiel umyť ruky. Rozospatý som vstúpil do kúpeľne, kde sa práve vtedy kúpala moja teta. A hľa žena, v Evinom rúchu s chlpatým ohanbím. To som u svojej spolužiačky márne hľadal. Chvíľku som tam na ňu civel ako na zázrak. Zobrala to športovo, žiaden vreskot, vtedy ešte nebola hysterka. Od vtedy sa už pravidelne zamykala, čo bola škoda. Dnes, keď ju vidím, je mi jasné, že človek by mal zomrieť najneskôr vo veku 35 rokov.

V dedine bývala aj moja celkom dobrá kamarátka, s ktorou sme sa hrávali ako deti a vydržalo nám to až dodnes. Jeden druh hier sme sa bohužiaľ a možno bohuvďaka dodnes nehrali - sexuálne hry, aj keď raz... Bolo to na konci tretieho ročníka a ja som sa rozhodol, že si z ňou zahrám už spomínanú hru: "Ukáž mi ju aj ja ti ho ukážem!". Tentokrát to bolo miesto striptízu peepshow. Ja som zaliezol do drevenej kadibúdky a ona sa dívala škárou. Potom sme sa vystriedali. Keďže škára bola malá, prd som videl. Za to jej otec videl, ako sa o to snažím a tak ma od nich hnal, že o hodinu som bol s úsmevom nevinného anjela späť. Dokonca som ho presvedčil, že to chcela jeho dcéra. Dodnes si myslí, že s tým výpraskom, čo dostala nič nemám. Keďže som ju mal rád, tak ako správny školák, som jej raz neúmyselne rozbil hlavu. No, neúmyselne... Na niečom nepodstatnom sme sa, ako to mužské a ženské pohlavie bežne robí, pohádali. A ona bežala žalovať domov. Tak som ju chcel pribrzdiť kameňom, čo hodím do mláky pred ňou. No a trafil som jej hlavu. Dva stehy. Dodnes to má následky, stala sa úradníčkou.

Teraz si spomínam, že ešte jednej žene som podobne fyzicky ublížil. Bol som, myslím prvák, keď mi otec doniesol z bývalého ZSSR samopal, ktorý vyzeral ako tie z filmov o Veľkej vlasteneckej vojne, made in ZSSR, kill the Nacek. Hrali sme sa vonku, na partizánov a ona vyzerala ako Hitler. Od čokolády mala fúziky pod nosom a vyblakovala ako on pri prejavoch. Dokonca aj rukou hajlovala ako on. Nakoniec som sa dovedel, že ukazovala na letiace lietadlo. Ale vtedy to tak nevyzeralo. Nepamätám sa, čo mi chvíľu na to povedala, ale priamym úderom pažby som ju knokautoval. Potom knokautoval moje sadacie svaly otec opaskom. Dievča malo dva stehy. Keď teraz nad tým rozmýšľam, tak som fyzicky žene neublížil na viac ako dva stehy.

V piatom ročníku mi ktosi múdry povedal: "Ženu ani kvietkom neudrieš.", a tak mi to džentlmenstvo ostalo až dodnes. Keďže moja sporadická hyperaktivita potrebovala občas ventil a bitky so súrodencom boli často efektívne trestané, otestoval som raz tvrdosť spolužiakovej hlavy na radiátore. Neviem, čo bolo príčinou sporu, ale isto viem, že anjel ako ja, nezačal prvý. A tak v najlepšom, keď som mu práve testoval tvrdosť lepky na radiátore, vošla triedna učiteľka. Moja obhajoba znela presvedčivo: "Iba som sa bránil, on je silnejší, veď to vidí každý." Pravdou je, že bol asi o dva centimetre vyšší než ja a v škole mal povesť bitkára. A tak sa súdny tribunál priklonil k mojej verzii. Poznámku sme však dostali obaja. Tá moja vyčarila úsmev na tvári mojich rodičov. Učiteľka napísala: "Váš syn sa bránil otĺkaním spolužiakovej hlavy o radiátor. Vysvetlite mu, že nemôže takto poškodzovať zariadenie školy, inak dostane dvojku zo správania."

Keďže takéto zabávanie mojich rodičov bolo časté a počet potencionálnych pomstiteľov narastal, rozhodol som sa, že využijem spolužiakov, ktorí mali rešpekt, nakoľko boli známi bitkári, ako svojich bodyguardov.

A tak som jednému natáral, že je môj bratranec z druhého kolena. Vedel som, že mu to rodičia vyvracať nebudú, ťažko by sa totiž mu vysvetľovalo, čo to ten bratranec z druhého kolena je. On totiž v piatom ročníku stále nevedel pochopiť, že ježko nenosí na chrbte jabĺčka, ale že žerie napríklad plazy a hmyz. A tak som sa stal jeho bratrancom z druhého kolena a rodinu treba chrániť.

Druhý bitkár bol ťažší oriešok. Otec pravoslávny kňaz, chlapec presný opak. Navyše Rusín, takže divoká povaha. Pravidelne nám rozprával zážitky z rusínskych svadieb, kde sa svadobčania naháňali s motorovou pílou v ruke. Kde sa na to hrabe Doom I, II, III... Zaujímave boli aj jeho historky z neskoršieho obdobia. Ako siedmak raz tvrdil, že si na pníku , čo je na rúbanie dreva, odťal žaluď sekerou a ten mu potom zjedol kohút. Zabudol však na to, že vizuálne sa táto zmena na ňom akosi neprejavila. O tom sa na druhý deň presvedčili všetci na telesnej výchove. Áno bola to paradoxne telesná výchova, ktorá mi pomohla spraviť si z neho bodyguarda. V prezliekarni predvádzal nové ťahy karate. Oblúkový kop však nevydržali jeho rifle a pekne pozdĺž zadku a rozkroku praskli. Všetci sa smiali a ja som vycítil svoju príležitosť. Ponúkol som sa mu, že mu požičiam môj dlhý kabátik, aby si odskočil domov. Ako záchranca jeho ega som získal jeho loajalitu a poslušnosť.

A tak som sa stal mozgom a oni dvaja boli mojími svalmi. Napriek tomu, som túto výhodu nikdy nezneužil. Vlastne raz. Spolužiak, čo som ho zoznámil s fungovaním radiátora, raz zabudol na staré dobré časy a na svoju výchovu a opäť niečo nadhodil na toalete. Týkalo sa to myslím dĺžky môjho baranidla. Ak vás napadlo, že mám nejaké komplexy, priznám sa, že nemám (poznámka autora). Nie je prečo, keď sa chudák smial, že ho mám dlhší ako on (vysvetlenie autora). Po prvej rane do nosa ho smiech prešiel. Druhou som mu pustil žilou. Bodyguardi nechápali a on už vôbec nie. No najviac prekvapený som bol ja sám. Ani nie tak z toho, čo sa stalo, ale keď sme vyliezli s ním zakrvaveným z toalety za triednou, že sa mu pustila krv znosa, na čo musel pred odchodom pristúpiť, tak triedna okamžite obvinila moju ochranku z útoku na neho a mňa považovala za zastrašovaného, keď ich nechcem bonznúť. Obaja dostali poznámku a on poobede ďalšiu nakladačku. Do dnes si chlapci myslia, že to bol on, čo ich bonzol a on zasa, že to bolo za poznámku, čo im triedna dala. Bol som sviňa, ale život sa so mnou nemaznal a ja som sa nemaznal so životom.

A život išiel ďalej, ale o tom už nabudúce.

V budúcom diele sa dočítate:
Moje literárne začiatky. Astronómia nie je astrológia. Prvý orgazmus.

Predchádzajúci diel nájdete tu.

Podporte ma, vopred ďakujem:



Poznámka: Kliknite na ikonku a v novom okne kliknite na vyrazne hlasuj.