Leto sa pomaly končilo, dni sa skracovali, ochladzovali, len konverzácie s Riou boli horúcejšie a horúcejšie, nie však v zmysle sexuálnom. Pre mnohých by to bolo zvláštne, že žiadne narážky, žiadne návrhy,... v tomto smere bolo to naše niečo medzi nami , tak ako to katolícka viera hlási, aj keď ja neverím v Boha a ona je pravoslávna.
Toto leto bolo jedno z najúžasnejších, ak nie najúžasnejšie za tých už ani neviem koľko rokov. Stav absolútnej spriaznenosti, dôvery, otvorenosti – no aj keď tá je relatívna aspoň v jednom prípade. Neprešiel deň, aby sme aspoň slovo neprehodili spolu, aby sa jeden z nás neopýtal tú neuveriteľne frázovito-klišoidno hnusnú otázku: ,,Ako sa máš? ´´
Na tejto otázke ma najviac fascinovalo to, že mi nebola odporná, dokonca nevedel som sa jej dočkať a s radosťou som na ňu odpovedal, aj keď len takmer vždy slovom ,,kráááááááásne´´, ale odpoveď z jej strany nebola iná, opäť len: ,,kráááááásne´´. A bolo vybavené a ešte k tomu to bolo pravdivé. Jednoducho krásne.

Na pozadí tohto celého sa samozrejme ešte odohrával môj vzťah s Lenou. Stále to bolo idylické, stereotypné, pravidelný sex úžasný, no čo viac si priať? Nič. Avšak nemal som dobrý pocit. Nenápadne ako CO2 v dobre utesnenej izbe prenikal mnou pocit...pocit možno nie, bolo to niečo ako vnútorný hlas, ktorý postupne mal stále viac a viac decibelov a nahlodával moje striktné oddeľovanie tých dvoch svetov. Snažil som sa nepočúvať.

Keď som bol v kontakte s Riou na žiadny hlas som nemal pomyslenie. Užíval som si naplno jej štyristo kilometrov vzdialenú prítomnosť, odhaľoval som jej stále hlbšie moje vnútro. Iní pokladali by ma za blázna, keby som im povedal tento príbeh, zážitok:
,,Zažil som dokonalé šťastie. Stalo sa to v noci, niekoľko minút pred polnocou. Ležal som na posteli a počúval som hudbu z mp3 prehrávača. Nemohol som zaspať, tak odskočil som si ešte na WC. Ako som sa vrátil, tak nezamieril som do postele, ale k balkónovým dverám. Otvoril som ich a uvidel som krásny obraz. Nebo bolo úplne jasné, milióny hviezd, v diaľke smrekový les, na ktorý padala hmla, ale len na jednu jeho časť. Bolo to nie ako keby hmla zostupovala na les, ale akoby putovala k nebu z lesa, aby aj ona videla tú krásu na oblohe. V mojom playliste akurát nasledovala skladba od Richarda Müllera – Koniec sveta. Milujem túto skladbu, od prvého počutia mám k nej špeciálny vzťah, pretože vedel som, že zohrá nejakú úlohu v mojom živote, len som čakal na ten moment. A ten nastal. Prvé tóny, gitara Andreja Šebana,...(Kto pozná vie o čom hovorím, kto nie vypočujte si!) Mnou začalo prechádzať milión pocitov, od tých najeuforických po tie najsmutnejšie, hlava smerovala k nebu, fúkal studený vietor, mne však nebola zima, práve naopak, zrazu ruky mimovoľne vystrelili mi nad hlavu. Stál som tam takto s víťazným gestom, plný šťastia, spokojnosti, energie, v tomto prírodnom a emocionálnom divadle, pokým pieseň neskončila. Keď som si ľahol spať do postele, strašná zima mi bola, ale zaspával som s tým, že v živote som nebol šťastnejší, že TOTO bolo dokonalé šťastie. ´´

Čakal som netrpezlivo na odpoveď a tá bola prekvapujúcejšia než celé to, čo som napísal. Napísala, že ona to pozná. Rozumiete? Pozná to! To isté prežila, tie isté pocity, to isté dokonalé šťastie. Šialené. Neuveriteľné. Koho som to spoznal? Čo je to za človeka? Prečo práve my dvaja sme sa spoznali?