Našich susedov ( a nás) spája iba to, že sú to poväčšinou dlhoročné manželstvá. Čo je značný fenomén. Čiže, recept na šťastné (alebo prinajmenšom dlhé) manželstvo je- presťahujte sa do Rače :)

S jednými susedmi bývame v spoločnom dvore. Oni v našom, my v ich, ako sa to zoberie. Je to príjemný manželský pár, jediný rozruch nastane, keď prídu ich vnúčatá. Ich 6ročný vnuk ma s obľubou a úškrnom na tvári pozoruje vždy, keď si zabudnem kľúče a pasujem sa so starým rebríkom, ktorý sa snažím preniesť, aby dosiahol na balkón a ja som mohla vyliezť a následne preliezť cez pootvorené okno.. Uznávam, že možno pôsobím smiešne, ale mne vtedy do smiechu príliš nie je. Ale fajčia ( starí rodičia, nie vnuci), čo našej echt nefajčiarskej rodine nie je vždy jedno. Niekedy máme pocit, akoby bafkal celý regiment.

Ďaľší susedia, zľava, sú tiež zaujímaví ľudia. Jedna vec je mať dlhoročné manželstvo, druhá vec je, či je šťastné. Neôžem súdiť, ale ich hádky a častovanie sa pejoratívnymi výrazmi pre pohlavné orgány nie sú jeho známkou. Majú neskutočného spratka. Je odo mňa asi o štyri roky starší. Už sa nebavíme, ale keď som bola malá, robil zle mojej fenke a neskutočne ho to bavilo. Až kým ho za môjho hlasného povzbudzovanie neuhrýzla počas jeho bicyklovej seansy. (vždy mala akýsi citový blok voči všetkému, čo malo kolesá)

Susedia sprava. Staručký otec s nevďačnou dcérou., Evou. S mojou mamou boli dobré kamošky, kým si od nej Eva nepožičala peniaze. Odvtedy ledva zdraví. Kamarátovi, ktorý zaparkoval pred jej domom, počmárala auto rúžom (každý máme svoje úchylky) a sesternici tiež nechala farbistý odkaz za stieračmi. Taká milá teta. Ale mňa zdraví. A keď som bola malá, dala mi album so známkami, načo som ako krpec bola náležite hrdá.

Susedia oproti. Dve nezávislácke dcéry. Vonkoncom ich nemám rada. Ukotvilo sa to vo mne ešte v detstve. Jedna z nich šla so svojím psom na vodítku popri našom baráku, a začali na seba zúrivo vrčať s mojou fenkou cez plot. Na čo som jej povedala: „Daj toho svojho psa preč.“ A ona kontrovala: „Daj ty preč toho svojho.“ Načo som si ju v mysli zapísala ako duševnú blondínu. A ich rodičia sú tiež pekné kvietky. Pred pár rokmi bol u nás jeden známy z východu, mal svoj vlastný autobus. Došli večer, a keď ráno chceli odísť, zistili, že majú vypustený benzín. A kamže kam viedli viditeľné stopy? K našim milým susedovcom. Trapas. (Ale naši sú príliš bezkonfliktní, aby takéto veci riešili)

Strašne rada spomínam na jeden starý manželský pár. S kamoškami z ulice sme k nim chodili a hrali sa s ich šteniatkami a inou zverinou.  Teta piekla úžasné makovníky a koláče. Ešte teraz cítim ich vôňu. Boli ako moji druhí starí rodičia. Až náhle teta umrela a on zostal sám. Občas som ho ešte stretávala, ale už v sebe nemal toľko života, ani radosti z neho. O pár rokov ju nasledoval.

Ďalšia staručká teta. Ešte aj teraz sa občas zastavím k nej na kus reči. Len mala nepodarenú vnučku. Zuzu. Bola odo mňa o pár rokov staršia a ja som bola malá a hlúpučká. Nechala som sa namotať na jej výmysly, typu, ak mi dáš teraz svoj odznak (mala som od bráška odznak s nejakým nápisom), tak naprv ho pôjdeme odložiť ku mne, a potom ... videla som nejaké na strome v parku, tie si môžeš všetky vziať. (no nebola som blbá? :)  ) Alebo môj brat potrebuje do školy obaly z kaziet, 20 bude stačiť. Nakoniec mi naši zakázali s ňou hrať. Vďakabohu.

Susedia sú taká malá, možno občas väčšia súčasť našich životov. Taktiež, ako rodinu, si ich nevyberáme, a je na nás, či sa rozhodneme s nimi vychádzať, alebo nie. Aj keď, nie vždy sa to dá.