Na druhý deň som mal ísť k mame. To bola moja nočná mora. Mamina je síce starostlivá, ale niekedy to až preháňa. Mala tam mať na návšteve skoro celú rodinu. Tak hádam, sa tentoraz nepohádame. Nevideli sme sa už dosť dávno. Vtedy som ešte robil v predošlej robote. Vedela o mojom ťažkom období plnom alkoholu, tak som sa bál jej výčitiek. S malou dušičkou som zazvonil na dvere. Za chvíľku som počul jej kroky, ako sa blížia ku dverám. Zhlboka som sa nadýchol, ako keby som išiel na popravu.

„Ahoj mami,“ povedal som, čo možno najľahostajnejšie.

„No ahoj. Dávno som ťa nevidela. Ako sa máš? Poď ďalej, máme sa o čom porozprávať.“

To bol začiatok mojej popravy. Už sa to začalo. Mal som chuť zakričať, dajte mi poslednú cigaretu a zaviažte mi oči. Je príjemnejšie prijímať studené guľky do hrudi, ako počúvať výčitky od mami. Ostatní už boli u nej. Sadol som si, podľa mňa, čo najďalej od mami, ale nepodarilo sa mi to. Vtlačila sa k mne. Odstrčila trošku ďalej brata.

„Tak rozprávaj, ako sa ti darí. Počula som, že si odišiel z roboty. Prečo? Čo sa ti tam nepáčilo?“ začala hneď zhurta. Vojaci v mojej hlave si leštili pušky, nech moja poprava vyzerá čo najlepšie.

„Už som to tam nemohol vydržať, potreboval som dáku zmenu. Už som to robil veľmi dlho.“

„Ale veď plat si mal dobrý, nie? Aj šéf bol k tebe vždy férový.“

„No, to áno, ale už som tam nevidel perspektívu, jediné východisko pre mňa bol odchod.“

„Čo ťa, ľudia tam začali hnevať?“

„Už to nechaj tak. Už som stade preč, čo bolo, bolo.“

„Počula som, že si mal dosť problémov. To kvôli robote?“

Vojaci si už vkladali náboje do pušiek a mne privádzali ku kolu. Začalo jemne popŕchať. Cítil som, ako na mňa pomaly dopadajú kvapky. Bolo to osviežujúce. Posledné čo budem cítiť na tele, nebudú jemné rúčky ženy, ale slzy oblakov.

„Potreboval som si od všetkého oddýchnuť. Nájsť nejaký smer života.“

„Musel si to riešiť akurát alkoholom? Mohol si prísť sem, niečo by sme už vymysleli.“

„Nebolo treba, v pohode som to zvládol. Mal som pri sebe kamarátov.“

„Tých tvojich, čo ešte poriadne ani nerobili? To sú mi len kamaráti. Do školy sa im nechcelo. Spravili chybu. Keby študovali, mohli sa dostať tam, kde si bol ty.“

„Oni ma ešte nikdy nesklamali. Síce sa už tak veľmi nestretávame, ale kedykoľvek potrebujem, tak mi pomôžu. A čo som len už mal ja za prácu? Sedel som a robil zo seba idiota za pár peňazí. Oni mali a aj majú lepšiu robotu. Aj ten plat majú lepší a nepotrebovali sedieť v škole. Život ich naučil viac ako mňa škola.“

„Ale o pár rokov im to bude chýbať a ty máš niečo v rukách.“

„Ja? Akurát jeden zdrap papiera čo mi je aj tak na nič. Keď som chcel po škole niekam nastúpiť, tak mi to bolo aj tak na nič, lebo všetci chceli prax. Aj som nič nemal. Iba školu, kde ma nič nenaučili. Za pár rokov sa aj bez školy moji kamaráti vypracovali. Niektorí majú firmy, zatiaľ čo ja som robil a robil a nič som z toho nemal.“

V tom prišla záchrana od môjho brata. Už videl, že začína byť zle. Vypýtal si kávu. Aj ostatní si ju radšej dali, aj keď to bola už ich druhá za poobedie. Ale výraz na mojej tvári asi vypovedal o tom, ako som mučený. Vojaci si zatiaľ vytiahli chleby, ktoré im nabalili manželky, sadli si kúsok odo mňa a jedli. Mňa nechali slintať, lebo raňajky som nemal, však aj na čo. Aj tak som už prakticky mŕtvola. Mama sa vrátila a hneď išla zase ku  mne. Poprava mohla pokračovať

„Teraz čo robíš? Počula som, že čašníka niekde v dákej krčme.“

„Nie. Robím barmana.“

„To je jedno. Na čo si študoval na výške?“

Mal som sto chutí povedať „Na kokot,“ lebo na to som to aj študoval. Nebavilo ma to tam. Spolužiaci boli dementi, s nikým som tam nevychádzal. Ale aby bol doma pokoj, tváril som sa, že škola je super a aj ľudia sú tam super. Ešte aj výťahy sú super, aj keď nikdy nefungovali. Ale keby som povedal, že je niečo zlé, hneď by som mal na krku poriadny rozhovor s kopou úplne zbytočných otázok, ktoré nikam neviedli. Aj tak sme mali každý svoju pravdu.

„Toto ma fakt baví. Konečne mám robotu, do ktorej sa každý deň teším a kde stretávam ľudí s ktorými si mám čo povedať. A zdá sa mi, že som aj konečne užitočný. Veľa ľudí si chce len tak posedieť a niekomu sa vyrozprávať. A toto ma strašne napĺňa“

„Aj tak robíš chybu. O niekoľko rokov zistíš, že robíš chybu.“

„Možno ma to po čase prestane baviť, ale určite to nebude chyba. Prečo by aj mala byť? Teraz je to to najlepšie, čo môžem robiť. Potom, keď ma to prestane baviť, ak ma to samozrejme prestane baviť, pôjdem robiť niečo iné. Možností mám veľmi veľa, skúsim niečo iné, možno zahraničie. To ešte neviem a ani ma to teraz ešte netrápi. Teraz žijem tu. Potom, keď to bude aktuálne, začnem to riešiť.“

„Však potom uvidíš a budeš veľmi ľutovať.“

„Nie, nič nebudem ľutovať. Nebudem predsa ľutovať toho, že som bol niekedy šťastný. Skôr by som ľutoval, keby som teba počúval, ako mám byť rád, že robím to čo som robil. To je staré dementné zmýšľanie. Ale teraz už to viem. Len čo sa mi prestane niečo páčiť, idem preč. Neznášal som to, ako si vždy vravela, že to čo robím je dobré a ostatní vraj vždy robili chyby. Ale oni nespravili žiadnu, lebo robili to, čo im kázalo srdce a nie rozum niekoho iného. Môžem sa na to vysrať.“

Popravčia čata dostala rozkaz nastúpiť a pekne sa predo mňa zoradili. Dostal som ponuku na poslednú cigaretu, ktorú som s radosťou prijal a vychutnával ju ako jedlo v najlepšej francúzskej reštaurácii s milovanou osobou vedľa seba a huslistom za chrbtom. Z môjho snenia ma vytrhlo, ako veliteľ kričí „POZOR,“ zaviazanie očí som odmietol. PAĽ. To som ešte zachytil. Videl som, ako guľky vyleteli z hlavní a letia smerom ku mne.

„To ako sa so mnou rozprávaš? Nehanbíš sa pred ostatnými?“

„Aj tí sú mi ukradnutí. Nebudem to v sebe dusiť, tak ako si ma to učila. Poviem, čo chcem. Už nie je komunizmus a to, že ty v ňom stále žiješ a nevieš si zvyknúť na tento život, to je tiež debilina. Ty sa o to ani nesnažíš, stále máš len tú istú výhovorku, že si v tom žila celý život. Ale odvtedy už ubehlo dvadsať rokov, to sa aj opica naučí, že sa dá žiť inak. A nehanbím sa. Prečo by som sa aj mal? Však iba vravím, čo si myslím. Je to môj názor a za ten sa ja nikdy nebudem hanbiť a budem si za ním stať. Vieš čo, idem radšej preč, lebo ešte poviem niečo, čo by sa ti páčilo ešte menej ako toto. Maj sa.“

Guľky už boli pri mne. Pomaly do mňa vnikali. Do hrudníku. Zasiahli srdce, pľúca a pečeň. Jedna mi trafila rovno do oka, niektoré ďalšie priamo do hlavy. Jeden slepúch sa pre istotu vôbec netrafil do mňa a zasiahol hniezdo plne malých vrabčekov. Ich črievka sa rozleteli na všetky svetové strany a časť z nich pristala ich mame rovno na zobáku. Moje telo pomaly klesalo k zemi v smrteľnom kŕči. Moja smola bola, že sa to odohrávalo len v mojej hlave. Strašne nasratý som vyšiel z dverí. Neodpustil som si, poriadne s nimi buchnúť, že sa až sused tak zľakol, že mu zabehol rezanec z polievky.

            Pomaly som kráčal domov a pokúšal som sa predýchať, čo sa dnes udialo. Taká vnútorná zlosť vo mne ešte nebola, ale našťastie som to vedel ovládnuť. Predsa len ma mama naučila, držať to v sebe. Iba som sa bál, že niekedy fakt vybuchnem a v takom prípade ľutujem toho, kto bude stáť proti mne, ak samozrejme nebude silnejší ako ja, potom si poležím ja zopár dní v nemocnici. Prečo sa vlastne rozčuľujem, stále mi vŕtalo hlavou. Prečo vlastne musíme riešiť minulosť, však tá už bola a už nebude. Nikdy. Prečo sa k nej vraciame, spomíname na staré časy, keď tie už sú dávno preč. Sedíme v krčme a smejeme sa na starých príhodách spred niekoľkých rokov, stále ich opakujeme a občas niečo nenápadne doplníme, vylepšíme na sebe. A na čo? Potom si nevšímame tie krásy, čo máme okolo seba. Nepozrieme sa čašníčke do výstrihu, keď nám podáva pivo, namiesto toho rozmýšľame, čo múdre povieme najbližšie. Cestou do roboty, keď sa nám tam nechce ísť, spomíname ako bolo krásne v lete, ale nepočujeme ako vtáky zrána spievajú, ako žblnká potok, ako pekne svieti kolóna aut, keď prechádza okolo nás.

Prípadne si plánujeme budúcnosť. Čo budeme robiť v robote a ako sa zase večer dožerieme. Kam pôjdeme na dovolenku a čo tam budeme robiť. A pritom to skoro nikdy nevyjde. Stále do toho príde niečo iné, niečo nečakané, čo nás potom rozhádže a zase sme z toho len smutní. Prečo radšej nežijeme prítomnosťou a nevychutnávame si ju. Prečo sa neobzeráme okolo seba a nesledujeme tie krásy sveta, ktoré nám unikajú, keď sme pohrúžení v zbytočných myšlienkach, ktoré nás zožierajú. Nadávame na politikov, susedov, šéfov, ale aj tak s tým nič nespravíme. Buď sme takí zbabelci, že nejdeme dať Ficovi, alebo Dzurindovi po papuli, keď sa nám nepáči, čo hovoria a čo robia, alebo to nemáme ako ovplyvniť. Nevieme nič spraviť s ľuďmi v iných štátoch. Oni si chcú žiť vlastný život, taký aký chcú oni a nie taký aký chce nejaký blbec, ktorý si myslí, že je najsilnejší človek na svete.

            S týmito myšlienkami som prišiel domov a pustil si počítač. Potreboval som sa nejako odreagovať. Pustil som si hudbu, čo najhlasnejšie sa len dalo a zdalo sa mi, že susedom to nebude až tak veľmi vadiť, aby mi išli búchať na dvere. Aj tam by im to nepomohlo, lebo by som cez ten randál ani streľbu nepočul. Zapol som si facebook. Ten fenomén doby. Ani neviem, prečo ho zapínam. Najskôr zo zvyku. Pozrieť si, čo je nového vo svete kamarátov. Jeden známy tam dal celkom zaujímavý článok o diktátoroch a revolúciách. Dávno som nič nečítal. Treba si pripomenúť, že ľudstvo je aj zlé.

Predsa len je ten internet na niečo dobrý. Človek nemá pocit, že je tak sám, že sa nájde veľa ľudí, ktorí zdieľajú taký istý názor, aký má on sám. A že sú aj z toho istého mesta, možno dokonca z tej istej ulice a nie z inej strany zemegule. Aj keď, dá sa nájsť aj taký človek, čo je zďaleka a vtedy si s ním môžeme popísať a dozvedieť sa aké majú počasie, čo mávajú na raňajky a či tiež vypľúvajú čerešne s červíkmi, alebo im naopak veľmi chutia.

Keď je človek v spojení so skupinou ľudí, ľahšie sa dá niečo zorganizovať. Nejaká hra v meste, ktorú hrá len zopár ľudí, stretnutie fanúšikov Červenej čiapočky, alebo napríklad revolúcia. Jeden známy dal na nástenku citát: Vláda mi môže zobrať slobodu, ale keď mi zoberú internetové porno, pôjdu dole! Je to veľká múdrosť tohto sveta. Aj keď hovoríme, že máme slobodu, stále ju nemáme. Zvolíme si politikov raz za určené obdobie. To je jediný deň, kedy sme ako tak slobodní. Môžeme si vybrať niekoho, koho nám podhodia. Nevieme, kto stojí za ním a čo musel komu sľúbiť, aby sa tam dostal. A koho musí následne poslúchať a revanšovať sa mu za to, že mu pomohol dostať sa hore, kde sa rozhoduje o nás a o našich životoch. A potom zase príde krutá realita. Zopár ľudí nám povie, čo máme robiť, komu a koľko máme platiť a pritom sme proti tomu. Nechceme niekomu platiť, aby sa mohol vyvážať na drahom aute, živiť niekoho, komu sa nechce robiť. Radšej by sme si to odložili na starobu. Alebo len tak míňali a užívali si života. A pritom sú to všetko len ľudia ako my. A je ich len pár. Keby sme sa všetci zhodli a dohodli sa na tom, že im nedáme nič, ani cent, ani halier, ani len suchý rožok, mohli by nám rozkazovať, koľko by len chceli. My sme páni, my sme väčšina a oni sa nám musia prispôsobiť. Ale na to by sa museli všetci spojiť, držať spolu a vydržať. Nevzdať sa, len čo pár ľudí spraví bu-bu-bu. Veď nám predsa nemôžu nič spraviť. Všetkých nás zabiť nemôžu, lebo by prišli o ľudí, z ktorých žmýkajú aj ten posledný cent. Do basy nás tiež všetkých nemôžu zavrieť. A politici veľmi dobre vedia, že bez nás sú nahratí. My sme ich dojné kravy, z ktorých vyžmýkajú všetko, čo sa len dá a to len pre „naše dobro,“ čo je v skutočnosti len dobro zopár ľudí, ktorí sú za všetkým a ovládajú to nenápadne z úzadia, tak aby oni nikdy neboli tí zlí, len poriadne bohatí na náš úkor.           

Jediná väčšia sloboda je na internete. Tam si môžeme pod rôznymi menami povedať čo chceme a ako to chceme. Najväčšia zbraň, akú nám mohol internet poskytnúť je zdieľanie a tým aj šírenie informácií medzi sebou. Pretože dnešné médiá niektoré veci nepovedia a keď aj áno, povedia to po svojom, tak ako to oni chcú, prípadne tak ako to chce niekto, kto tie médiá ovláda. Preto je internet najväčšia sloboda akú máme. Aj keď aj tú sa nám snažia zobrať, alebo aspoň vedieť, čo tam povieme a čo si myslíme. A keď nám aj túto slobodu raz nejaký šialenec zoberie, jediné čo nám potom ostane, kde si budeme môcť ešte otvoriť hubu, bude ulica a možnosť povedať to štrajkom. Vtom mi napísalo moje slniečko Lucka.

            Ahoj, nemal si byť na oslave tvojej mami?

Bol som, ale musel som stade odísť. Som sa tak troška pohádal s mamou. Zase ma začala poučovať a ja na to dnes nemám náladu. Dnes mám strašný deň.

Bolo to veľmi zlé?

Dosť zlé. Ale dobre som spravil, už toho bolo dosť. Už ma nebaví robiť len to, čo sa jej páči. Chcem už žiť tak, ako ja chcem.

Mal by jej zavolať a povedať, že si to tak nemyslel. Je to predsa tvoja mama.

Už aj ty začínaj. Ja som to tak presne myslel. A je mi jedno, že sa jej to nepáči, nebudem sa ospravedlňovať za niečo, čo si myslím, ani to v sebe zapierať. Už nie je komunizmus, ani žiadny kráľ tu nie je nado mnou, aby mi vraveli, čo môžem robiť a čo nie.  A už tobôž nie, aby mi vraveli, ako mám myslieť a na čo mám myslieť.  Prepáč, ale dnes so mnou bude veľmi zlá reč, nemám dáko náladu.

To je v pohode.

Už ma nebaví žiť takto stiesnene, stále sa báť čo poviem a komu to poviem. Chcem žiť, chcem robiť to, čo ma baví aj keď z toho nemám žiadne peniaze. Mne by stačilo aj úplné minimum. Niekde na pláži žiť. Ráno ísť do roboty, obsluhovať ľudí, po robote si vybehnúť na pláž, zaplávať si, alebo sa ísť niekde prejsť. Nechcem sedieť a celý rok robiť, aby som mohol ísť niekde na dovolenku a vravieť všetkým, ako tam bolo super a ako som si oddýchol. Aj keď som si tam neoddýchol, lebo som celý čas rátal, či budem mať dosť peňazí do konca pobytu a aby som veľa neminul, aby som si nekúpil blbosti, ktoré mi budú doma zavadzať. Chcem mať dovolenku celý život.

Ty sa chceš len celý život flákať?

Nie, to nie. Chcem robiť to, čo ma bude baviť. To, čo ma nebude ubíjať. Niečo, čo budem celý deň robiť aj desať rokov, proste niečo, čo ma bude baviť. Potom nebudem potrebovať ani dovolenky.

Ty sa nechceš niekde pozrieť? Vidieť krajiny?

Ale chcem vidieť, ale nie to, čo nám vnucujú iní. Nechcem sporiť a potom ísť do Chorvátska, lebo tam chodí každý a vravieť, kde som bol. Aj tak všetci vedia, že pol Slovenska pôjde len do Chorvátska, lebo tam každý chodí. Radšej si chcem zbaliť zopár vecí a ísť len tak pozrieť do dákej krajiny, nie cez cestovku, aby mi oni určovali, čo mám vidieť, lebo je to vraj krásne. Ja chcem vidieť skutočné miesta. Chcem sa potúlať po štvrtiach, kde nie je všetko vymaľované. Ale tam kde žijú skutoční ľudia, ktorých môžem pozvať na pivo, či čaj a porozprávať sa s nimi. Nech mi oni povedia, kam mám ísť, čo sa mi oplatí vidieť, čo je naozaj zaujímavé. Nie to, čo je na každej pohľadnici. Chcem vidieť veci, čo iní nevidia. A počuť o tom zaujímavosti, čo inde počuť nebudem. Ak chcem odborného sprievodcu, tak si môžem kľudne zapnúť wikipédiu, tam je toho kopec o známych pamiatkach. Takto si ja predstavujem dovolenku. A nie to, čo je rokmi zaužívané, že dovolenka znamená vytrepať sa na pláž a celý deň nič nerobiť. Vypiť všetko, čo sa dá aj nedá, lebo je to zadarmo a treba urobiť čo najväčšiu škodu. A to len preto, že to mám zaplatené. Čo na tom, že do koláča len dvakrát šťuchnem. Víno mi síce nechutí, ale budem ho do seba liať po litroch, lebo je to zadarmo a ja musím byť opitý, lebo takto lacno sa neopijem nikde inde. A ešte k tomu to mám zaplatené. Nechcem bývať v prepychovom hoteli, kde sa žije, ako na sídlisku. Jeden vedľa druhého ako v králikárni. Ibaže táto je zlatá a tam kde my bývame je betónová. Stačí mi bývať niekde na pláži v malej chatke, kde uvidím východ aj západ slnka. Budem cítiť more, kedykoľvek otvorím okno a nie umelú vôňu klímy. Takto nejako by som si ja vedel predstaviť dovolenku.

To máš pravdu. Prepáč, ale musím končiť. Dobrú nôcku prajem. Cmuk

Aj tebe dobrú nôcku. A prepáč za moje písmenká, dnes nie som vo svojej koži. Dnes trepem len samé blbosti.  papa cmuk

            Radšej som to vypol, lebo by som ešte dnes niekomu zase vynadal. A bez toho môžem byť. Dosť, že ja mám zlú náladu. Nemusím ju rozširovať aj medzi iných ľudí. Rozmýšľal som o tom, čo mi povedala Lucka, či by som naozaj nemal zavolať mame a ospravedlniť sa. Ale radšej som to nechal na ráno. Teraz by som jej zase len vynadal. Na takýto telefonát treba chladnú hlavu a nie rozbehnutú v nadávaní a filozofovaní o ničom. Radšej som sa išiel umyť a spať. Nech sa mi mozog ukľudní a myslí pozitívne. Hneď ako som sa zobudil, som mame zavolal, nech to mám čo najskôr za sebou.

„Ahoj mami. Chcem sa ti ospravedlniť za včerajšok.“

„Čo to do teba vošlo? Som ťa nespoznávala.“

„Neviem, asi bol zle postavený Mars s Jupiterom. Nemal som svoj deň.“

„Nič ti nebolo?“

„Nie nič, len som nemal svoj deň.“

„Naozaj?“

„Áno naozaj. Skutočne mi nič nie je a nebolo.“

„Nemusíš byť hneď taký urážlivý, len som sa opýtala.“

„Ale stačilo sa len raz, nemusíš sa ma to dvakrát pýtať. Jedenkrát bohato stačí, za tie dve sekundy sa nič nezmenilo. Neprišiel lekár a nediagnostikoval mi lepru ani ebolu.“

„S tebou sa nedá. Už sa zase chceš len hádať.“

„Nie nechcem. Chcel som sa len ospravedlniť.“

„Ale chceš, počujem to na tvojom hlase.“

„Nie, čo mi neveríš do riti?“

„Ako sa to so svojou mamou rozprávaš? Nehanbíš sa takto nadávať?“

„Ako nadávať? Však som to normálne povedal. Nie je jedno, ako to poviem? Či do kelu, do riti, alebo do piči? Zlosť je stále rovnaká. Len iné slová sú použité. Ale podstata ostáva tá istá. Žiadny rozdiel tam nie je.“

„Čo to trepeš? Akú blbosť si to zase vymyslel. Najskôr sa chceš háďat, potom mi nadávaš.“

„A ty prečo nepočúvaš? Chcel som sa ti ospravedlniť. Ale vieš čo, keď to vieš lepšie ako ja, tak ti ani volať nemusím. Aj tak vieš najlepšie, čo ja chcem. Maj sa. Čau.“

A položil som. Takto zrána som sa zase dal vytočiť. Dnes som mal už ísť do roboty. Hádam tam to bude lepšie. Tam sa troška ukľudním a bude zase dobre. Ale to bol môj veľký omyl. Hneď prvý zákazník ma naštval. Že vraj si objednal niečo iné, ako som mu dal. Ale taký blbec zase nie som, pamätám si čo chcel. Bol jediný v celom podniku. Tak som ho zabil pohľadom, oživil núteným úsmevom a dal som mu čo chcel. Potom sa mi samozrejme muselo podariť rozbiť dva poháre, porezať sa a ešte aj uraziť čašníčky, že sú pomalé. Jednoducho to bol krásny deň ako vyšitý. Ešte, že zajtra príde Lucka. Zajtra sa s ňou musím stretnúť, musím zistiť jej telefónne číslo. A dohodnúť si naše prvé rande. A už som zase len myslel na to, čo mám robiť, namiesto toho, aby som sa radšej pozeral, čo robím a nekrájal si prsty.