Toto ráno sa zobudila s mizerným pocitom, že za nič nestojí. Možno s tým súvisel ten sen čo sa jej sníval. Sama nevedela.

Vstala, obliekla sa, najedla a keď si konečne chcela ísť umyť zuby, zistila, že nemá zubnú pastu. Teraz už vedela, že toto bude jej veľmi nešťastný deň.
Okrem toho, že sa zrúbala zo schodov a obliala si svoje obľúbené tričko pomarančovou šťavou, narazila hlavou o zárubňu  a skoro ju zrazilo zelené osobné auto.
„Nič horšie sa mi už stať nemôže,“ pomyslela si.
Nie, toto hovoriť nemala. Pretože existuje istý zákon schválnosti.

Len čo sa otočila, uvidela ho. Osobu, ktorú v túto chvíľu chcela vidieť najmenej na svete. Dúfala, že si ju nevšimol, lenže o čom by to bolo keby nie.
„Maca?“ povedal a na tvári bolo vidieť jemný náznak úsmevu.
Robila sa, že nepočuje, ale keď ju chytil za rameno, musela sa otočiť.
„Stále si na mňa tak veľmi nahnevaná?“
„Nie..“ dostala zo seba po dlhom mlčaní.
Hlavou jej prebehli asi všetky romány, ktoré kedy prečítala. Chcela mu dať šancu. Možno to bude celkom pekné. Možno si naozaj budú rozumieť. Ale čo keď nie? Keď ho odmietne možno sa ušetrí  zbytočnému trápeniu.
„Kto nič neskúsi, nič nezažije,“ spomenula si na príslovie, ktoré často hovorila jej mama.

„Môžem ťa pozvať na koláčik? Napríklad tu vedľa do cukrárne?“ spýtal sa.
„Noo... ale iba vážne na chvíľku, ponáhľam sa domov.“
Z jeho tváre sršalo nadšenie. Keď videla akú má z toho radosť, veľmi rýchlo prestala pochybovať o tom, že urobila chybu.
Rozprávali sa, smiali, zabávali. Potom ale smiech vystriedalo ticho a ona si začala uvedomovať, že sa jej páči. No nechcela si to priznať. Radšej mu povedala, že už musí ísť domov a odišla.
Keď prišla domov v záchvate zúfalstva zjedla celú zmrzlinu. Hneď potom zavolala Nikole a povedala jej čo sa stalo. Tá sa z toho tešila ako malé dieťa. Možno aj trochu žiarlila, ale nedala to najavo. Veď Maca je kamoška. A nie len tak hocijaká, ale dobrá kamoška.