Nemyslela som si, že ten piatok 13teho, ktorého následky prežívam ešte teraz, mi prinesie toľko trpkosti a bolesti. Áno, môžem si za všetko sama ... ale prečo? Pretože som tvrdohlavá a sebecká ... Myslím len na seba a na to, čo je dobré pre mňa? Ale taká je láska, musí byť predsa aj trocha sebecká. Pravda? Bolí ... a veľmi, viac ako by som chcela. Páli ma na tých miestach, kde to človek najmenej chce. Na srdci, na duši, na tom mojom malom ja. Okolo mňa zomierajú ľudia a ja myslím na to, že po necelých 3 mesiacoch mi môj človek napíše, že máme nadštandardný kamarátsky vzťah, pretože mňa ničí depresia z jeho ex a celé som to dobabrala ako sa len dalo. Všetko je zle. Všetko, čo bolo pekné som razom zbúrala. Ten človek je muž, ktorý mi každé ráno, dal silu vstať ... muž, pre ktorého som bola ochotná kráčať so zaviazanými očami aj na kraj sveta ... muž, ktorý mi vedel vyčariť úsmev na tvári ... muž, ktorý mal byť otcom môjho dieťaťa ... jednoducho muž s veľkým M. A teraz? Mám pocit, že mi môj život a s ním aj ON uteká pomedzi prsty. Som blázon, keď som našla lásku môjho života a ja som ju pred 3 týždňami poslala k čertu? Som blázon, keď Ťa milujem a pritom nenávidím každú minútu, ktorú nemôžem byť s tebou? Asi som ... A čo bude teraz ďalej? Asi nič ... teraz asi príde tma a ticho, dlhé hodiny ticha a tmy, ktoré ma nakoniec úplne zničia. Dôvod toho všetkého? ONA. A preto mám asi teraz namiesto môho muža s veľmým M iba kamaráta s výhodami.