Sama doma. Sedím. Rozmýšlam.
Spomínam.
Na posledných šesť mesiacov.
Stalo sa toho toľko, že by to stačilo pre troch, nielen pre mňa.
Šesť mesiacov.
Smútku, nešťastia, sĺz, bolesti.
Pokrokov.
Prestať plakať, vstať, ísť, pokúsiť sa o úsmev.
Keby to bolo také jednoduché.
Ja som mala výhodu.
Ľudí.
Kopu ľudí, ktorí stále boli pri mne.
Ľudí, bez ktorých by to bolo oveľa ťažšie.
Ľudí, ktorí to niekedy so mnou mali fakt ťažké.
Viem, o tomto som už písala neraz.
Tak prečo zas?
Jednoducho preto, že som si niečo uvedomila.
Mnoho z tých ľudí odišlo z môjho života.
Naše cesty sa rozišli.
Ale oni v skutočnosti odo mňa neodídu.
Budú stále niekde vo/pri/so mnou.
Spomieny mi budú pripomínať to, že som sa nevzdala.
Píšem to preto, že dúfam, že si to raz prečítajú...že si spomenú na mňa, na človeka, pri ktorom stáli...ktorému pomohli, keď mu bolo najhoršie...píšem to aby si uvedomili, ako mi jediný ich úsmev, dotyk, či slovo pomáhali zostať...nevzdávať sa...
Ľúbim a spomínam :-)
Samota, smútok, spomienky
28.08.2008 23:21:42
...a aj opačne...
Komentáre
:)
Zuzanka, nočný
:-)
Zuzi:)))
O par dni zacne skola, novi spoluziaci, profesori...vzdy sa najdu presne taki, akych potrebujes, krasny den prajem:)))
jeej
Zuzanka:)