Papier mlčí. Papier len počúva. Nesťažuje sa. Papier je vlastne na to, aby počúval, čo my, ľudia, chceme povedať, a nie na to, aby si do našich myšlienok infiltroval svoje vlastné pochabosti. Pochabostí je v našich ľudských myšlienkach viac než dosť. Nepotrebujeme príjmať ešte cudzie. A papier je dobrý v tom, že nemyslí. Nemá svoje vlastné pochabé myšlienky. Nemusí sa obávať, čo si ostatné papiere v zápisníku či bloku myslia. Papier sa nebojí. Papier je.

Môže byť papier najlepším priateľom človeka? Veru, nemá štyri nohy, nevrtí chvostom a ani ľahnúť sa naňho nedá. Papier však počúva. Papier mlčí a počúva...tvári sa, že rozumie. Papier si všetko pamätá. Do písmenka ti to všetko vyrozpráva. No rozumie?

A rozumel by človek? Ak nerozumie človek, ako môže rozumieť papier? Veď človek bol vždy nad papierom, vždy vyššie. Pravdupovediac, radšej človeka ako papier. Bez papiera sa zaobídeš, do skaly zvečníš myšlienku, no človek? Človeka nezvečníš. Človek tu je a potom nie je. Človek je vzácny. Získať človeka je získať poklad, ktorý so sebou nosí. Získať človeka je viac ako získať papier, aj keď aj ten papier niečo stojí.

Mäkký papier, tvrdý papier, linajkový papier, krepový papier, milimetrový papier, farbený papier, toaletný papier. Cca dvadsať centov za kus.

Mäkký človek, tvrdý človek, človek vo hviezdach, človek za hviezdami, človek ľudský, zlý človek, človek pravidelne prispievajúci na humanitárnu pomoc v rozvojových krajinách, človek predvídavý, človek pokrytec. Človek vláčiaci sa po kadejakých predmestských bordeloch, človek s filckami, človek pomlčka filcka. Človek alias nevhodný biologický materiál.

Hej, človek, prečo si? Prečo žiješ? Pýtam sa. Odpoveď stráca sa v húštine. Nik nepočuje trepot mojich krídel.

A tak mi zostáva už len papier. Mäkký a hladký. Darujem mu svoje riadky. Tie doň sa vpijú. A ty, človek, naďalej zakrývaj svoju hriešnosť.

Pod zjazvenou ranou...hnilé tkanivo....nikdy sa nezahojí.