Ráno som sa zobudila dosť nečakane. Edward začal vrčať a ja som sa hneď na to prebrala. Pred posteľou mi stál neznámy muž.

Mal dlhý čierny plášť, akoby z iného sveta. Vlasy mal čierne a dlhé, zmáčané od vody a oči mal zelené. Bola som z neho vystrašená, no musela som sa spamätať.

Vo vrecku na plášti som mu videla zastrčený prútik. Bolo to zvláštne, no díval sa stále na list, ktorý držal v ruke a iba raz za čas sa pozrel aj na mňa.

„Čo tu chcete? Kto ste?“ opýtala som sa ho. Edward pri mne stále vrčal a nespúšťal oči z nečakaného hosťa.

Neznámy sa pozrel na mňa a dlho mi hľadel do očí. Pocítila som bolesť a obrátila som zrak. Zrazu však neznámy zmizol a z rúk mu vypadol ten list, čo držal.

Zmizol len tak.

Zarazila ma tá bolesť, keď sa na mňa pozeral. Tú istú bolesť som vždy cítila, keď som sa mame alebo Markovi pozrela do očí. Žeby to bol Anjel?

Postavila som sa a zodvihla som zo zeme ten list. Edward sa už konečne upokojil a behal popri mne. Na obálke listu bolo napísané moje meno. Ten rukopis sa mi zdal tak známy, ale kde som ho len videla?

Otvorila som ju a čítala som list: „Ahoj Lucy. Pravdepodobne nevieš kto som a určite nevieš, čo som hľadal v tvojej izbe. Chcel som ti povedať iba jedno. Chcel som ti zablahoželať k tvojim šestnástym narodeninám. Vieš pre Bielu čarodejnicu je to významný vek. V čarodejníckom svete si dosiahla plnoletosť a môžeš používať čarovný prútik na verejnosti. Dúfam, že ti to tvoj Anjel povedal. A ak nie, tak by si sa ho na to mala spýtať. Anjeli slúžia predsa na to. Nie je to však jediná vec, ktorú som ti chcel povedať. Máš dosť veľa rokov, aby som ti povedal jedno veľké tajomstvo. Možno mi nebudeš veriť a budeš si myslieť, že si vymýšľam. Ver mi však, že nič zlé pre teba nechcem. Iba chcem aby si konečne vedela pravdu. Nie si dcéra Toma Waylina a Alexandry Waylinovej,“ po tomto som nemohla veriť tomu, čo som prečítala.

Sadla som si na posteľ a predychávala som to.  Nechcela som tomu veriť, čo mi píše. Avšak v niečom som mu verila. Niečo ma prinútilo dočítať ten list do konca a dozvedieť sa pravdu.

„Viem, čo si určite myslíš teraz. Myslíš si, že to nie je pravda, a že ťa klamem. Musím to však už povedať celé. Aj keď mi možno neveríš, ale musím to dopísať. Pravdaže si Lucy Waylinová. Na svojom pôvode a mene nič nemeníš, ale tvoja mama je Toma Waylina sestra. Lucy Waylinová je tvoja matka. Keď ju zabili Tom si ťa adoptoval a vychovával ťa ako svoju, aj so svojou manželkou. Myslel som si, že ti povedia, že si adoptovaná, ale nedočkal som sa. Musel som ti to teda povedať sám. Dobre teraz si myslíš, že som ti nemal nič písať, lebo som ti skazil celý život. Lenže kedy by ti to povedali? Alebo, boli by ti to vôbec povedali? Ja si myslím, že by ti to nikdy nepovedali. Poznám Toma a bojí sa vyjsť s pravdou von. Myslím si, že by si to mala vedieť. Tak mi nič iné neostáva, iba ti povedať ahoj. Nikdy však nezabúdaj, čo si v živote chcela urobiť a riaď sa podľa seba. Ani nevieš ako veľmi sa podobáš na svoju matku. Si celá po nej.“

Mala som v sebe zlosť a chcela som nakričať na celý svet. Som adoptovaná! Začala som plakať aká je to nespravodlivosť.

Chcela som vedieť, kto mi napísal ten list, no na konci listu boli len iniciály M.A.E. a to mi nijako nepomôže.

Nemohla som ďalej držať v sebe ten hnev a išla som do kuchyne s nádejou, že tam nájdem otca. Ten si popíjal kávičku a čítal noviny.

Vyzeral úplne normálne. No určite si ani v najhoršom sne nepredstavoval, čo sa teraz stane.

            Stála som pri dverách a hľadela naňho. Bola som plná hnevu a teraz som to už nevydržala.

„Ako to, že si mi nepovedal, že som adoptovaná!“ zakričala som na otca. Otec sa zdesil a mne srdce tak tĺklo, že ho určite musel počuť aj otec.

„O čom to hovoríš?“ opýtal sa ma otec. Nechápal to, no ja som mu videla na očiach, že ma chce zas len oklamať.

„Viem to! Som adoptovaná! Ale prečo si mi nič nepovedal? Kedy si mi to chcel povedať?!“ kričala som a bolo mi úplne jedno, že otec bol celý vedľa z toho, čo viem.

„Dobre všetko ti vysvetlím. Iba sa upokoj,“ upokojoval ma.

„Ako sa mám upokojiť, keď som sa dozvedela pravdu po šestnástich rokoch?!“

Sadla som si na stoličku a zaprela som si rukou hlavu. Sadol si oproti mne a díval sa na mňa. Neopätovala som jeho pohľad. Vedela som, že mi po celé tie roky klamal a pohľad naňho by som asi nezniesla.

„Chcel som ti to povedať, ale presne som vedel, čo urobíš,“ povedal mi otec a chytil ma za ruku. Vytrhla som ju z jeho zovretia a ani som sa naňho nepozrela. Nepovedala som ani slovo a ďalej som počúvala, čo mi otec povie.

Je to zvláštne, že ho volám otec a pri tom je to môj ujo. Som z toho zmätená a nechápem tomu.

„Bola si ešte malá, keď tvoja mama zomrela. Bol som jediná rodina, ktorú si mala a tak sme si ťa adoptovali. Mal som síce už syna, ale tvojej mame to nevadilo – čiže Alexandre,“ povedal mi otec.

Trochu som sa upokojila. Edward si len založil hlavu na moje nohy a ja som ho len hladkala.

„Veď si mi hovoril, že tvoja sestra, moja mama, zomrela ešte skôr ako si spoznal . . . Alexandru,“ povedala som mu. Lenže bolo mi ťažko hovoriť mamino meno, keď to ani moja mama nebola.

Bolo to zvláštne, keď pätnásť rokov niekomu hovoríte mama a otec a potom zistíte, že to nie sú tvoji rodičia. Je to síce moja rodina, ale nemôžem ich volať teta a ujo. Neviem prečo, ale nemôžem. Radšej ich budem oslovovať ich krstnými menami.

„Aj v tom som ti klamal,“ pokračoval otec. „Už dávno som poznal Alexandru a mali sme aj Marka. Moja sestra ešte vtedy žila, no bola presťahovaná preč z mesta. Vedel som, že čaká dieťa. Vedel som aj kedy si sa narodila, no zrazu mi prišla správa, že ju zabili Čierny anjeli. Vraj ti jediná si prežila, vraj si sa nejako ochránila pred nimi. Bolo to dosť čudné, lebo u Bielych čarodejníkov sa čarodejnícke dary prejavujú až v neskoršom veku. Každý tomu hovoril zázrak. Bol som naštvaný na každého. Zabili mi jedinú sestru a chcel som sa pomstiť. Celé dva roky som vyhľadával Čiernych anjelov a chcel som ich zabiť. Po čase, keď som prišiel späť k domov, Mark ma skoro nespoznal a ty si sa strašne podobala na mamu. Vtedy som pochopil, že nemôžem utekať, ale musím sa k všetkému postaviť a bojovať proti tomu. Ver mi. Chceli sme ti to povedať, že nie sme tvoji rodičia, ale raz si prišla ku mne a povedala si mi ocko a Alexandre mama. Potešilo nás to, ale zároveň znepokojilo. Ako malej sme ti to nemohli vysvetliť, nepochopila by si to. Keď si sále rástla, tak sme to stále odkladali. No aj tak sme ťa brali ako našu dcéru,“ dopovedal otec a uprel oči na mňa.

Ja som sa však dívala na Edwarda, ktorý stále na mne mal položenú hlavu. Už som v sebe nemala toľký hnev. Všetko som pochopila a brala som to už trochu normálnejšie.

„A kto je môj otec?“ opýtala som sa. Tom sa trochu zdržal, akoby mi to nechcel povedať.

„Vieš tvoj otec bol vraj Čierny anjel. Keď to moja sestra zistila odišla od neho a už ho nikdy nevidela. Možno ešte niekde žije,“ povedal. Takže môj otec je Čierny anjel a možne kdesi je. Možno to on zabil Alexandru a možno chce zabiť aj mňa.

„A nevieš ako sa volal?“ opýtala som sa Toma.

„Neviem ako sa volá a ani neviem, ako vyzerá. Som však presvedčený, že to on zabil moju sestru z pomsty,“ povedal Tom a skrčil noviny, ktoré ležali na stole.

Takže môj skutočný otec možno zabil moju ozajstnú mamu. Bol predsa Čierny anjel a pre nich je to normálne niekoho zabiť.

Začala som nenávidieť môjho otca. Pravdepodobne zabil mamu a však bola som naňho aj pre niečo iné naštvaná. Určite o mne vedel, tak prečo ma nikdy neprišiel navštíviť? Ale čo ak o mne vôbec nevie?

            Pri stole s otcom som sedela ešte dlho. Odniekiaľ doniesol krabicu a tam som našla samé mamine fotky. V tom liste ten muž písal pravdu. Podobám sa na ňu – a ešte ako. Ani som ju nepoznala a začala mi chýbať.

Chcela som ju pomstiť a chcela som nájsť vraha mojej matky. Na boku krabice som našla založenú úzku a dlhú krabičku. Zobrala som si ju a otvorila ju. Našla som tam prútik. Pravdepodobne patril mame, lebo tam boli vyryté jej iniciály.

„V tom liste bolo napísané, že keď dosiahnem šestnásť rokov, tak môžem čarovať na verejnosti s prútikom,“ povedala som Tomovi, ktorý sa díval na prútik.

„Je to pravda, ale čarovný prútik nie je len obyčajná vec. Môžeš s ním zabiť, alebo spôsobiť smrteľné muky. Lenže tie Biely čarodejník nemôže použiť. Bolo by to proti zákonom,“ Tom hovoril ďalej, no ja som ho nepočúvala. Občas som započula niečo ako: Je to zakázané. Bolo by to proti zákonom. Je to neobyčajná vec plná nekonečných možností. Lenže mňa vtedy zaujímal iba ten prútik.

Mala som v ruke zbraň, ktorou som mohla pomstiť svoju rodinu.

„ . . . Ten prútik som našiel iba náhodou v jej dome. Bol dobre skrytý,“ povedal otec. Tieto slová som vnímala úplne, a preto ma zaujalo, kde bývala moja mama.

„A kde bývala moja mama?“ opýtala som sa.

„Bývala za týmto mestom. V čarodejníckom meste Derites, asi dvadsať kilometrov odtiaľto. Obyčajný človek ho nikdy nenájde. No všetko ostatné, čo má s čarovaním spoločné, tak to mesto vie nájsť. Je to málo vyhľadávané miesto, lebo tam žijú aj Čierny anjeli,“ povedal Tom. V krabici som našla zväzok kľúčov a jeden malý kľúčik.

„A toto je čo?“ opýtala som sa Toma. Zobral ten malý kľúčik do ruky a prezeral si ho.

„Je to kľúč od trezoru v banke. Máš tam na svoje meno uložené peniaze.“ Otec odložil ten kľúč naspäť do krabice a zobral si ten zväzok kľúčov. „To sú kľúče od jej domu. Dávno som tam nebol a určite sú tam jej všetky veci. Ja tam už nemôžem ísť, lebo som sa vzdal darov,“ povedal mi Tom.

V hlave sa mi vtedy vynoril jeden nápad. Chcela som to povedať aj otcovi, ale myslím, že by mi to neschválil.

Do kuchyne však vošiel Mark. Iba sa usmial na mňa a povedal: „Ako sa má moja milovaná sestrička?“

Mark sa usmieval a ja som sa iba otriasla. Nechápal, že som sa neusmievala ako vždy, a preto sa nechápavo pozrel na otca. Je to zvláštne, že Mark nie je môj brat.

„On o tom všetkom vie?“ opýtala som sa Toma. Tom iba pokýval hlavou, ale Mark stále nechápal, čo sa deje.

Mark sa pozrel na stôl a už mu to potom došlo. Je to zvláštne, že Mark o tom vedela pri tom sa ku mne správal ako ku sestre.

Zobrala som si jednu maminu fotku a odišla som do izby. Mark sa ma pýtal ako sa cítim, ale čo som mu mala povedať? V tomto dome sa už necítim ako doma. Musím odtiaľto odísť niekam, kde ma nebudú hľadať Tom s Markom.

Keby som išla za Jamesom, tak tam by ma hneď hľadali. Musím ísť niekam ďalej. Do vzdialeného mesta. Kde je čarovanie dovolené a kde môžem ďalej hľadať veci o mojej skutočnej mame.