Už odchádzate?" spýtala som sa svojich nádejí a uchlipla si z bylinkového čaju. Bolo krásne popoludnie. Slnko svietilo a vietor so sebou prinášal spev vtákov. Vpíjala som sa očami do zelených kopcov naokolo. Hypnoticky žiarili a tá krása bola taká intenzívna, že človek jednoducho čakal, že sa už - už, v nasledujúcej sekunde rozplynie ako svetlo pri západe slnka. Vždy som mala rada tie pominuteľné obrazy, o ktorých viete, že ich máte len na malú chvíľu, a práve tá boľavá trpkosť konca, to vedomie straty, ich robí ešte krajšími. Tá zázračná zeleň kopcov tu však zostávala naďalej...Vstala som z kresla a spýtavo sa pozrela na skupinku stojacu na verande.

"Nechceli ste ostať aspoň na večeru?" skúšala som. Vôbec mi tu totiž neprekážali, vlastne som ani veľmi nevnímala, že sú. Boli pri mne celý môj život, sprevádzali ma na každom kroku a teraz chcú odísť? Vari ma už majú dosť?...vlastne...ani by som sa veľmi nečudovala. Vždy, keď mi bolo ťažko, museli počúvať môj plač a ja som ich kŕčovito objímala a čakala, kedy ma potiahnu o políčko dopredu v tejto čudnej hre.

"No, ...vlastne sme sa už aj tak zdržali o pár dní navyše, takže bude najlepšie, ak pôjdeme hneď teraz." povedal úspech, čiapku si stiahol hlbšie do čela a ustúpil dozadu.

"Naozaj?" spýtala som sa ešte raz.

"Naozaj!" až príliš rázne odpovedalo šťastie.

"Smiem aspoň vedieť, prečo máte zrazu tak naponáhlo?" zvýšila som hlas, aby prekryl hučanie môjho urazeného ja. Vymenili si rozpačité pohľady a láska pristúpila bližšie ku mne. "Lebo v nás už neveríš. Preto! Načo tu ešte ostávať, keď ty už nechceš. Nikto z nás nechce ostať prízrakom, čo sa nikdy nenaplní. Čakali sme....Čakali sme celý ten čas, aby sme ti pomohli postaviť tvoj život. No začať si mala ty. Teraz je čas ísť.Obrátila sa a spolu s ostatnými odišla preč. Vyšli von z domu. Vyšli von z môjho srdca. Zatvorila som oči a skúmala náhlu tmu nielen za viečkami, ale aj v celom mojom vnútri. A zrazu to bolo. Pozrela som dopredu a všetky tie spletité cesty budúcnosti sa stratili a namiesto nich sa objavila jediná, dlhá , rovná a jednoznačná cesta ku koncu. Rýchlo som ich opäť otvorila a oslepili ma farby dňa. Náhle sa zdali staré a ošúchané, no bez toho priliehavého pokoja, naopak, celý svet bol krikľavý a ukričaný ako cirkusový klaun. Odtackala som sa dovnútra a ľahla si. Ležala som, až izba začala modrieť v súmraku. Súmrak skĺzol do noci a noc vystriedal deň a ja som stále ležala, pretože som nevedela násjť dôvod, načo vstať. Myšlienky som mala tažké ako olovo a v mysli sa mi nezmyselne prevaľovali sem a tam. Len jednu vec som vnímala celkom jasne. Nemala som ich pustiť, nemala som na ne zabudnúť. Kto stratí cieľ, statí vlastne všetko a práve nádej je naša cesta k cieľu. Život sa bez nej stane temným oceánom, v ktorom sa bojíte plávať. Stratila som nádej na čokoľvek, čo som v živote chcela dosiahnuť a teraz...Teraz ma tie tesné hranice toho mála, čo mám, začínajú dusiť. Nie! Takto nie! Takto to nechcem...Otváram dvere a vychádzam von. Idem hľadať svoje nádeje.

Po pár krokoch sa ku mne pridáva drobný človiečik. Krátko naňho pozriem a mlčky ideme ďalej. Vie,kto som a ja zas viem všetko o ňom. Je to moja nádej, že ich nájdem...Mám ju, a tým je teda jedna časť cesty za mnou...