Asi najhorší deň bol 26. augusta. Potom si niekoľko dní nepamätám. Našťastie. Pamätám si až ako ma sanitka viezla do Trenčína. Tie červené nechty s kvetinkami... Boli také krásne...

A potom prvý úsmev. Bola som v meste, kde som toho toľko prežila. Aj keď v hroznom stave...

Spomínam si na túžbu vstať a odísť. Vtedy som ešte nevedela, že si na to niekoľko mesiacov počkám. A budem zatiaľ tvrdo bojovať. A môj team tiež...

Tiež viem, ako chutil prvý pád z vozíka. Aj ten druhý. O páde zo schodov ani nehovorím.

Zapálená noha bola iba čerešnička na torte. Snáď len príprava na tetovanie...

Verím, že svoj limit som si vyčerpala. Nadobro.

Zistila som, že človek môže prečítať kvantum kníh  pozitívnom myslení. A jesť len biopotraviny. Byť vegeterián. Behať. Maľovať. Jazdiť na snowboarde. Nepiť a nefajčiť. Vyšívať. Piecť čokoľvek a pre kohokoľvek. Raz mu to aj tak bude zbytočné. Bude túžiť byť len „obyčajným“ človekom. Lebo zistí, že všetko sa musí učiť od znova. Vie iba, ako všetky tieto veci chutili. A túžba ho bude hnať vpred...

Ako dnes ženie mňa. Tú, ktorá mala dávno umrieť. Ha ha. To nevedeli, čo som zač. A že zlá zelina nevyhynie... :)

Jeden múdry človek povedal: „Ono to pujde, ne že ne.“ Som teda realista. A očakávam zázrak. Veď ono to ísť musí...

Tento rok bude lepší. Viem to. A Vám želám, aby ste doň vykročili tou správnou nohou. Či to bude ľavá alebo pravá, to už nechám na Vás. :)