Keď bol môj malý brat malý, stále plakal. Plakal v sedačke, plakal v postieľke a plakal aj v kočíku, kým bol kočík v stave fyzikálneho pokoja. Ako náhle sa však mamina vybrala s kočíkom na prechádzku, môj malý brat stíchol ako keď utne. V momente spinkal a vyzeral ako hotový anjelik. Keby ho okolo bytovky niekto vozil celý deň, bol by schopný spať aj 24 hodín denne, 7 dní v týždni až kým by mu ten kočík nebol primalý. Môj brat je presne ten typ, čo miluje dopravné prostriedky. Keď raz bude cestovať 5 až 10 hodín na výšku alebo do práce, jednoducho sa pohodlne usadí, zaspí a zobudí sa až po malom povzbudení zo strany šoféra na konečnej stanici.

Ja som presne opačný typ. Neviem, ako som znášala kočík, kým som bola bábätko, ale rozhodne viem, že také autobusy a autá veru neznášam. Niežeby som chcela prejsť 300 km peši, ale preprava v dopravných prostriedkoch na dlhé trate je pre mňa asi taká pohodlná ako trhanie ľavej hornej osmičky.

V prípade áut a autobusov musím byť dôkladne nadopovaná poriadnou dávkou Kinedrylu, držať prísnu diétu a dívať sa priamo na cestu pred sebou, lebo ináč moja tvár nadobudne zvláštnu zeleno-bielu farbu a žalúdok začne robiť saltá ako artisti v Cirque du Soleil, a to vám poviem, nie je to príjemný pohľad ani pocit. V tom lepšom prípade to skončí otvorenými oknami a dýchaním zhlboka a v tom horšom... no, proste horšie.

S vlakmi mám malú neverbálnu dohodu, že ony sa nebudú priveľmi kymácať, hrkotať a nadhadzovať a ja budem pokojne sedieť a obsah svojho žalúdka ponechám vo svojom žalúdku. Lenže také pokojné sedenie vám je poriadna nuda. A keď je navyše vo vozni 10 stupňov (sláva Železniciam SR), dvaja podnapití robotníci a nepríjemné prítmie, sa aj z neutrálnych vlakov stáva môj nepriateľ číslo 2 (1kou stále ostávajú autobusy).

Raz, keď som šla domov vlakom, vyčerpaná z autobusov, zamrznutá od zimy a nahnevaná z pokazeného WCka, vyslovila som kamoške úprimné želanie, aby už konečne niekto vymyslel teleporty. Ani si neviete predstaviť, akú hubovú som za to dostala. Vraj, čo by sa potom stalo so svetovými výrobcami áut? Skrachovali by! A SADka? Železnice? Kamionisti? Cestovný ruch? Výrobcovia kabátov a čižiem? Cestári? Predavači melónov pod Strečnom? Všetci by skrachovali. Prečo? Lebo autami, autobusmi a vlakmi by nik necestoval. Tovar by si všetci všade teleportovali. Ľudia by sa dochrumkava opálení z pláže pekne hneď preniesli do pohodlia svojej obývačky a nepotrebovali by sa chrániť pred počasím. Nepotrebovali by sme cesty a tie melóny by sme si odtrhli priamo z rastlinky niekde na Dolniakoch. Slovom, celá svetová ekonomika by padla ako moje kučery v rannej hmle.

Takže, odteraz som vďačná za autá, v ktorých mi je zle, autobusy, v ktorých ma bolí zadok, vlaky s pokazenými záchodmi a hlavne za to, že sme ešte trochu zaostalí a nevymysleli sme teleport. Lebo ty by sme tu už asi neboli.