Ako som to robila? Ako to bolo? Ako??? Ležím v posteli, cítim, ako mi padajú viečka, mysľou sa mi prevaľujú tieto obrázky.. Tvár inštruktora, moje ruky na volante, excelovský list so všetkými otvorenými faktúrami, prijaté platby. A ja účtujem... Počujem sa, ako chrním.. chrrrhh...

Nie, nie, počkať! Takto to nebolo, toto nesmiem dovoliť! Vytrhnem samu seba zo sna, nie, nespi, nespi!!!

Tak ako to bolo?!... Ako to písal ten mních, čo predal svoje ferrari? Ako o tom píše môj Jack? Jack Canfield... Všetko je možné, vymačkaj tie citróny, musím si spomenúť...

A potom zase.. Faktúry, parkovanie, ktoré som nedala.. Ako to, že som to nedala?! Kedy som sa z toho stihla posrať?! V januári som začala.. Celá šťastná, osprchovaná... tou motiváciu každodennou, ako svojím chlebom..

A teraz som posratá. Vravím si, že na to nemám, že.. To nikdy nedám, že.. Možno mi nemá vadiť, že si inštruktory strihajú v aute nechty a že.. že na človeka zvresknú, že ty sa zabiješ v aute a potom z toho celú noc grciam, lebo som.. Sa posrala!!..

Tak ešte raz, ako to bolo v tej knihe? Zobudím sa. Dívam sa na plafón. Sústredím sa. Stieračmi svojej mysle - krásnej mysle ako o nej hovorí Robin Sharma - stieram faktúry aj volant, preč, preč.. Takže.. záhrada, slnko, maják ako symbol nádeje a mojej vízie...

Úplne sa zobudím. Som nervózna. Nespím.. A zajtra vstávam skoro.. Ako som to robila, ako som to, dopekla robila... Rozhodnem sa srať na kalokagatiu /harmónia tela a duše/, obrátim sa na bok a znova si púšťam faktúry, inštruktora, parkovanie.. Chrr.. spím...

Ale bolo to už aj inak. Bolo to tak, že som si líhala s úsmevom na tvári, normálne natešená, naradostená, vďačná, úplná, celok v celku.. A teraz neviem parkovať. A som z toho v prdeli...

Ráno som sa zobudila... A nejak mi to došlo, ani neviem ako a čím vlastne.. Spravila som si kávu, dala si sprchu... A tešila sa... Kedysi na intráku.. Fuj.. A teraz? Žijem v krásnom byte, v našom byte... Môžem sa sprchovať kedy chcem. Stále teplá!!! :- ) /skoro stále, sem tam odstávka.. :D/... A potom robím všetko veľmi pomaly.. Rozhodnem sa, že dnes prídem do práce na deviatu...

A tak si ešte čítam Slovenku... Pustím Shakiru.. Moju milovanú Shakiru.. Vyobliekam, vyčešem, vymaľujem sa, vyvoniam.. A len tak kukám do zrkadla, že je to celé dobré....

A potom vyjdem z bytu.. A myslím na to, či inštruktorovi zavolať ešte dnes, alebo zajta, alebo... Rozhodnem sa to celé odignorovať.. A.. Poviem si, že to nechám plynúť.. Vie, ozve sa aj sám...

Kráčam, cítim, že som zle oblečená, fúka vietor.. A zároveň svieti slnko, ale len tak slabo... Hm.. A ja sa teším..

Že to všetko cítim. V tom to bolo a ja, hlúpa, som zabudla.. To nemá byť sytematické, to nemá byť chronologické, to nemá byť výpočet všetkého asi pekného, to nemá byť excelovský zoznam..

To má byť prežitok. Spomienka.. Takto to bolo, takto som to robila.. Hm..

Nevadí, aj to je skúsenosť.. Proste to treba brať pomaly. Všetko, piece. In heard, in mind..

A teraz sedím za počítačom a vravím si, nemám sa kam náhliť. Nič mi nechýba...

Dá sa to, verím, že sa to dá. Dostať sa do starých, dobrých koľají...

PS: hrozný mail som poslala na zákazníka, aj ma sprdli z predaja, že som drzá..

A viete prečo?.. Úplne jednoduché, ponáhľam sa..

PS: zoznam vykonaných úloh dnešného dňa: Zumba, Pitný režím OK, Pleťová Maska - včera nebola, nevadí,

Laser - nebol, zatiaľ... Ale čo je asi najsuper... Sa začínam mestiť do kože opäť...

PS: šak on je tiež len človek.. Ten inštruktor.. A áno, môj muž má pravdu, keď vraví, že na ľudí sa nehuláka.. a ja som hulákala, na policajta.. že.. "Ja viem parkovať! Nie, neťukla som, neťukla som!!! Určite som neťukla!! Ja to dokončím, nechajte ma to dokončiť!!!".. to asi nebolo úplne košérko. Nééévadí..