Napríklad to, že chlapi nikdy nedospejú a keď sú opití, tak sa správajú ako malé deti (vlastne... niekedy nielen vtedy). Ja sa pri nich cítim ako pani učiteľka v škôlke: "Don't do this..", "Don't do that..", "Behaaaaave guys" (nerob to, nerob tamto, spravajte sa slušne, chlapci) a oni ma naozaj poslúchajú. Je to príjemný pocit, keď vás chlap poslúcha... :P

Nejeden politik by mi mohol závidieť. Učím ich slovenským mravom a takisto sa snažím, aby boli slušní a nebehali po Bratislave nahí. Vedia povedať "Na zdravie!", "Ahoj", "Čau", "Ako sa máš", "Si krásna" a najmä "Ďakujem". Síce v ich podaní to znie "Ahj", "Čao", Ako s maš", "Se krosna" a "dakjem", ale snaha sa cení a o to milšie to znie. No nie? :)

Moja kamarátka Hviezda bola so mnou a jednou z mojich bánd raz "vonku". Zahľadeli sa na seba a chodili spolu tri mesiace. On z Londýna, ona študentka z BA. Napriek jazykovej bariére im to klapalo. No ďiaľka bola jedným z problémov, prečo svoj vzťah ukončili.

Holanďanka (moja kamarátka, čo študuje holandčinu) má naopak inú skúsenosť. Po minuloročnom štúdijnom pobyte v Belgicku si okrem zlepšenia jazyka našla svoju veľkú lásku. Napriek nekonečným kilometrom sa ľúbia a navštevujú. Nie často, ale raz za dva mesiace určite. Našťastie exituje internet, a tak sa môžu každý deň vidieť. Pri nich som pochopila, čo znamená pravá láska. Tá prekoná čas, kilometre, národné rozdiely...

A ja? Ja som síce nenašla lásku zo zahraničia. Ani po nej netúžim. Ale moja láska k angličtine, francúzštine a španielčine prekvitá... :) Takže aj o tomto sú medzinárodné vzťahy.




PS: Som v kaviarni a oproti mne sedí anglicky hovoriace dievča so Slovákom a tvária sa zaľúbene...