Dni boli čoraz kratšie, stmievalo sa skôr, veľmi často pršalo. Niekdajšie krásne zelené trávniky, po ktorých sa v lete preháňali húfy detí, boli teraz rozbahnené, nedalo sa na ne ani stúpiť. Skoro každý deň vyprevádzal ľudí za každodennými povinnosťami chladný a nepríjemný vietor. Keď zadul, bolo ho cítiť až na koži, nepomohol nijaký kabát. Na chodníkoch samé kaluže, stromy celkom holé. Všetko bolo akési pochmúrne. Taká bola aj Alicina nálada. Toto počasie na ňu veľmi zle vplývalo, bolievala ju hlava, nič sa jej nechcelo. Doľahla na ňu akási jesenná únava. Alica prišla zo školy, zhodila tašku do kúta izby a zvalila sa na posteľ. ’Tak strašne sa mi nič nechce. Asi sa dnes na všetko vykašlem.’ povedala si a šla do kuchyne, aby si zohriala obed. ’Bŕŕŕ, zasa paradajky. Tak ich nenávidím. Akoby toho dnes už nebolo dosť. Nielenže som úplne zorala písomku z chémie, dostala štvorku z matiky, ešte aj na obed máme paradajky!’ zlostila sa Alica. Vopchala paradajkovú polievku späť do chladničky, vzala si namiesto nej jogurt. Ani ten však nebol nejaký úžasný. Zrejme už po záruke. ’To snáď ani nie je možné, dne mi absolútne nič nevychádza,’ povzdychla si. Schmatla svoj kabát, obula si topánky a rýchlo za sebou zamkla. Prechádzka jej hádam urobí dobre. Kráčala v mori opadaného lístia a spomínala na leto. Nevedela ako, ale tá žltá, červená a oranžová jej pripomenuli letnú dovolenku. ’Ako mi bolo vtedy super. Krásna pláž, čisté more, horúce slnko. A Peťo. Môj Peťo. Škoda len, že už sa asi neuvidíme. Je odo mňa vzdialený 450 km. Pripadá mi to ako na konci sveta. Keď sme vtedy sedeli spolu na pláži a voda nám obmývala nohy, keď mi povedal, že mu je so mnou krásne. Áno, toto boli iste najkrajšie týždne v mojom živote. Škoda len, že už je to preč. Že už sa asi nikdy neuvidíme. Takáto láska na diaľku by nemala zmysel. Určite by si našiel inú. Chlapi sú už takí. A ja by som tu aj tak ostala nakoniec sama a ešte aj oklamaná. Nie, nemalo by to význam,’ presviedčala samu seba o niečom, o čom si ani zďaleka nebola istá. Ako tak kráčala, ponorená do svojich myšlienok a spomienok, ani si nevšimla, že sa za ňou rozbehol veľký doberman. Keď bol už len na niekoľko krokov od nej, zastavil sa a hlasno sa rozbrechal. Alica sa strhla. Odjakživa sa bála veľkých psov. Ani nevedela presne prečo, proste z nich mala panický strach. Keď zbadala toho dobermana, na okamih zmeravela. Nikto na okolí sa netváril, že by ten pes bol jeho. Alica nevedela, čo robiť. Len tam tak stála a dívala sa na toho veľkého psa ako pred ňou poskakuje, vrčí a šteká. Rozmýšľala, či má šancu, že bude šprintovať rýchlejšie ako on, no videla sa jej mizivá. Strašne sa však bála a cítila, že niečo urobiť musí. Vtom začula niečí výkrik: „Azor, k nohe. Okamžite poď sem. Počuješ? Čo si o sebe myslíš, takto strašiť takú peknú slečnu?“ Pes stíchol a zvesil uši. Obzrela sa za zvukom a uvidela sympatického mladíka, tak okolo dvadsiatky, vysokého, tmavovlasého, s vodítkom v ruke. „Slečna, veľmi sa vám ospravedlňujem, bola to moja chyba. Azor mi jednoducho ušiel. Naozaj mi je ľúto, že vás takto vyľakal. Nezvykne by taký. Azor, k nohe, poď sa ospravedlniť. Ták, podaj packu.“ Alica sa stále nezmohla ani na slovo, musela sa najprv ukľudniť. „Slečna, ako by som vám mohol vynahradiť tento šok? Prijmete moje pozvanie na horúcu čokoládu a pečené gaštany?“ Alica, už trochu pokojnejšia, sa zmohla na úsmev a povedala: „Áno, ale jedine, že si toho psa priviažeš na vôdzku“