Mám kamarátku! Zoznámili sme sa v tábore, bolo to krásne. Toľko sme spolu toho zažili a aj za tých pár dní v tábore sme sa skvele spoznali. Neotáľali sme a hneď sme sa začali o všetkom možnom rozprávať, spoznávať sa... Po tábore bolo veľa pekných týždňov, aj mesiacov čo sme si skvele rozumeli. Ale potom prišli hádky. Jedna, druhá, tretia...ale vždy sme to vyriešili. Raz( nemôžem vám povedať prečo) som sa na ňu nahnevala, že som ju už nikdy nechcela vidieť, veľmi ma tým čo spravila zranila. Bála som sa, že už nebudeme kamarátky. Aj napriek všetkému som ju stále chcela za kamarátku. Viem,že to znie ako protirečenie, ale to tak býva keď vám na niekom záleží. Pár týždňov sme sa nerozprávali, no potom som sa jej ospravedlnila.Musela som, už ma ťažilo svedomie, že som to asi prehnala.. Asi určite!! :) Tak sa to znova udobrilo a už si dávam pozor na každučké slovko, aby som ju neranila.Mám ju rada a som rada, že ju mám.