Už som to písal. Určite. Teda, mám ten dojem. Neviem. Nejak mi po lícach stekajú slzy. Monitor je trocha rozmazaný. Rozmaznaný. Teda – slzy. Rieper neplače. Zo zásady. Jednoducho si povedal, že imitácie pocitov za jeho vodu nestoja. Veď voda je drahá. A stočné? Tiež. Ale keby som bol býval, robil by som tak teraz. Asi. Možno... A kurva, koho to vôbec zaujíma. Že život je kurva. Že je tak ťažký, až ničí pľúca. Žiadne hélium, či vodík, ale pekne poctivé olovo a tréning skokov do truhly. A nádej, že to dno vydrží. Aby po ňom nesrali húsenice a krty.