Neviem, či mám ďakovať za možnosť poznania sveta, za pohľad pod povrch...
Ak áno - tak teda - ďakujem i za obraz sveta cez vlastné trápenie.
Mohla by som vnímať bolesť tuláka, bolesť matky, čo stratila svoje dieťa, bolesť človeka, čo nemá dosť sebavedomia, čo stratil prácu, čo zlyhal, čo sa prepadá pod zem od hanby, ..., a tých bolestí je tak veľa ... keby mne samej všetko len vychádzalo?
Napokon, i Ježiš prosil: „Otče, ak je možné, odním odo mňa tento kalich!“
Nebolo to možné! Prečo?
Ako by som vysvetlila človeku, ktorý od narodenia nevidí, čo vyvolávajú vo mne farby východu Slnka? Ako by som mu sprostredkovala svoje poznanie?
***
Adam a Eva žili v Raji. Ako inak, v rajských podmienkach.
To dovtedy, kým ešte nejedli zo Stromu poznania dobra a zla.
Dostali radu o d Boha „Nejedzte...“
A nejedli. Poslúchli.
A raz im Had im povedal: „Jedzte...“
Tiež poslúchli.
Jednoducho nevedeli rozlíšiť Dobro a Zlo. Tak poslúchli vždy bez váhania.
Zaujímavé, zodpovednosti sa nezbavili - tak, či tak, napriek tomu, že poslúchali.
Boli predurčení k tomu, aby raz natiahli k tomu Stromu ruku.
Aby získali nástroj na poznanie rozdielu medzi dobrom a zlom.
Zjedli ovocie, a naozaj: dostavili sa následky. Trochu nečakané, lebo prvým krokom bolo vyhnatie z raja.
A vypočuli si, akou cestou spoznajú rozdiel medzi dobrom a zlom: muž v pote tváre bude zarábať..., žena v bolestiach a trápeniach rodiť..., to bol náčrt ich šancí. Utrpenie.
Ich cesta k Poznaniu.
Komentáre