Pohoda zmenila môj život... Nech to znie akokoľvek pateticky, Pohoda sa pre mňa stala hádam najdôležitejším dátumom roka. Nemôžem ju vynechať ani pre dovolenku alebo cestu do zahraničia, tretí júlový týždeň som vždy pripravená. Do Trenčína neomylne smerujem tento rok už desiatykrát. Jubilejný ;) Minulý rok som mala v prvý deň Pohody aj promócie, takže zo spoločenských šiat som vhupla rovno do festivalového oblečenia. Včera som na Gymnáziu Jura Hronca mala možnosť vidieť filmík Pohoda 007 a najmä porozprávať sa s Mišom Kaščákom. Bol to taký pekný darček k môjmu pohodovému jubileu. Mala som možnosť mu povedať všetko, čo som za 10 rokov chcela. Miško je pre mňa vzor jednak ako "kolega" (aj keď Roger fest je úplne iného rangu, hehe) a na druhú stranu si na ňom vážim, že ostal krásnym normálnym človekom po tom, čo by iným už dávno pršalo do nosa. Už niekoľko rokov mám malú úchylku - nechávať si na ruke ten identifikačný pásik, ktorý dostane návštevník festivalu. Keď boli ešte také umelohmotné, pásik vydržal presne pol roka. A to už ma chceli viezť na psychiatriu :))) Momentálne mám na ruke pásiky z dvoch minulých ročníkov, už sú textilné. Viac vydržia, krajšie vyzerajú a lepšie sa udržiavajú :) Každý deň, takmer každým pohľadom na ruku som mysľou na Pohode. Veľa ľudí z okolia sa ma snaží všemožne presvedčiť, že by som to už v mojom veku nemala nosiť, ale ja som vedela prečo áno. Včera som sa mohla pochváliť Mišovi :) a aj som uznanie dostala ;) Som dieťa Pohody, stály inventár... na Pohodu nejdem preto, že tam hrá tá a tá kapela. Na Pohodu chodím kvôli atmosfére. Je to niečo osobné, zvláštne. Moja Pohoda začala s niekoľkými stovkami návštevníkov, kedy sme "pohodovali" so slovenskými kapelami ako napríklad Le Payaco. Bol to taký rodinný festivalík, stan sme mali postavený v tesnej blízkosti hlavného pódia, k usínaniu nám hral seriál Twin Peaks... Potom sa festival rozrástol a opustili sme areál Pod Sokolicami, kde sme zažili všetko možné... a to doslova. Od rozchodov s frajermi a kamarátkami, cez vznik nových vzťahov až po boj o život (resp. suché miesto) počas najhoršej búrky, akú som zažila a Saigon v stanovom mestečku. Vtedy sme aj vyhrali nepísanú súťaž o najčistejších návštevníkov a najsuchší stan :) Máme na čo spomínať a bola to sranda. Tu som nechala aj spomienky na nášho kamaráta, ktorý tam chodil od začiatku, ale už nie je medzi nami. Na letisko sme si zvykli výborne. Je tam priestor na dýchanie a pocit voľnosti, tam sa stratí aj tých 30000 ľudí. Na letisku som mala možnosť vidieť a zažiť neskutočne silnú vec, splnený sen: The Wailers... Už som si zvykla kupovať lístok medzi prvými niekedy v decembri. Keď sa začne v júni "spohodnievať", prechádzam celý playlist webrádia Pohoda a snažím sa vybrať si svoj program. Samozrejme veľa vecí mi ujde, lebo okrem kapiel treba vidieť aj diskusie a vyskúšať všetky akcie a druhy umenia, ktoré Pohoda ponúka. Program mám rozdelený na minúty, lietam od pódia k pódiu podľa prepracovaného plánu z grafu na štvorčekovom papieri. :-D Častokrát tam chýbajú položky "jedlo" a "spánok". Každopádne, na letisko budem musieť chodievať, aj keby už Pohoda nebola. Ďakujem Michalovi a jeho tímu za tieto zážitky a pocity... za ten nezameniteľný Pohoda-feeling :)