Odišiel. Bolesť roztvorila svoju náruč a mocne ma objala. Začala do mňa zabárať svoje dlhé, ostré nechty. Prerážali moju hladkú, bledú pokožku a uspávali moje zmysly. Do môjho srdca vrážala jednu dýku za druhou. Moje srdce krvácalo. Krv striekala všade a ten prúd bol nezastaviteľný.

     Sedím na posteli a plačem. Líca mám čierne od rozmočenej špirály. V tele mi nepulzuje krv, ale bolest, smútok, strach, ... Bolesť si rozpitvala moje telo na kúsky a teraz ma trápi. Chcela by som, aby sa moje telo vzoprelo a prestalo pracovať. Možno by to bolo lepšie.

     Myslím si, že hodiny času sa pokazili. Áno, sú pokazené. Musia byť pokazené! Keby som sa k nim dostala, chcela by som vrátiť čas... nie o veľa...nikto si to nevšimne. Len posunúť ručičku o 20 minút späť. Nechcem nič, len tých prekliatych 20 minút.

      Na stole je hodená biela ruža. Poškvrnená biela ruža. Nechcem ju ani vidieť. No moje nepoddajné telo, ktoré ani nevníma príkazy mozgu sa na ňu pozrelo. A všetko vidím znova ... auto ... náraz ... krv ... a daň, ktorú raz zaplatí každý. Stojím tam v zovretí bolesti s bielou ružou, ktorá je poškvrnená KRVOU.

      Potrebujem prestaviť tie hodiny času. 20 minút. Len tých 20 minút a ...